Alcazaba je najprimitívnejšou časťou monumentálneho komplexu, postaveného na pozostatkoch starovekej pevnosti Zirid.

Počiatky nasridskej Alcazaby siahajú do roku 1238, keď sa prvý sultán a zakladateľ nasridskej dynastie Muhammad Ibn al-Alhmar rozhodol presunúť sídlo sultanátu z Albaicínu na protiľahlý kopec Sabika.

Miesto, ktoré si Al-Ahmar vybral, bolo ideálne, pretože Alcazaba, ktorá sa nachádzala na západnom konci kopca a mala trojuholníkový pôdorys, veľmi podobný prove lode, zaručovala optimálnu obranu pre to, čo sa neskôr stalo palatínskym mestom Alhambra, postaveným pod jej ochranou.

Alcazaba, vybavená niekoľkými hradbami a vežami, bola postavená s jasným obranným zámerom. V skutočnosti to bolo dozorné centrum vďaka svojej polohe dvesto metrov nad mestom Granada, ktoré zaručovalo vizuálnu kontrolu nad celým okolitým územím a predstavovalo symbol moci.

Vo vnútri sa nachádza vojenská štvrť a časom sa Alcazaba etablovala ako malé, nezávislé mikromesto pre vysokopostavených vojakov, zodpovedných za obranu a ochranu Alhambry a jej sultánov.

Po vstupe do citadely sa ocitneme v niečom, čo vyzerá ako labyrint, hoci v skutočnosti ide o proces architektonickej obnovy pomocou anastylózy, ktorá umožnila obnovu starej vojenskej štvrte, ktorá zostala zasypaná až do začiatku dvadsiateho storočia.

V tejto štvrti sídlila sultánova elitná garda a zvyšok vojenského kontingentu zodpovedného za obranu a bezpečnosť Alhambry. Bolo to teda malé mesto v rámci samotného palatínskeho mesta Alhambra so všetkým potrebným pre každodenný život, ako napríklad bývanie, dielne, pekáreň s pecou, sklady, cisterna, hammam atď. Týmto spôsobom bolo možné oddeliť vojenské a civilné obyvateľstvo.

V tejto štvrti môžeme vďaka tejto rekonštrukcii kontemplovať typické usporiadanie moslimského domu: vchod s rohovým vchodom, malé nádvorie ako centrálnu os domu, miestnosti obklopujúce nádvorie a latrínu.

Okrem toho, na začiatku dvadsiateho storočia, bola v podzemí objavená väznica. Zvonku ho ľahko spoznáte podľa moderného točitého schodiska, ktoré k nemu vedie. V tomto žalári boli držaní väzni, ktorí mohli byť zneužití na získanie významných výhod, či už politických alebo ekonomických, alebo inými slovami, ľudia s vysokou výmennou hodnotou.

Toto podzemné väzenie má tvar obráteného lievika a kruhový pôdorys. Čo týmto zajatcom znemožnilo útek. V skutočnosti boli väzni dovnútra privádzaní pomocou systému kladiek alebo lán.

Prašná veža slúžila ako obranné opevnenie na južnej strane Velej veže a odtiaľ začínala vojenská cesta, ktorá viedla k Červeným vežiam.

Od roku 1957 sa v tejto veži nachádzajú verše vyryté do kameňa, ktorých autorstvo zodpovedá mexickému Franciscovi de Icaza:

„Daj almužnu, žena, v živote nie je nič,“
ako trest za slepotu v Granade.“

Priestor, ktorý zaberá Adarvesova záhrada, pochádza zo šestnásteho storočia, keď bola v rámci adaptácie Alcazaby na delostrelectvo postavená delostrelecká platforma.

Už v sedemnástom storočí stratilo vojenské využitie svoj význam a piaty markíz z Mondéjaru sa po tom, čo bol v roku 1624 vymenovaný za správcu Alhambry, rozhodol premeniť tento priestor na záhradu vyplnením priestoru medzi vonkajším a vnútorným múrom zemou.

Existuje legenda, ktorá tvrdí, že práve na tomto mieste boli nájdené ukryté porcelánové vázy naplnené zlatom, pravdepodobne ukryté poslednými moslimami, ktorí obývali túto oblasť, a že časť nájdeného zlata markíz použil na financovanie vytvorenia tejto krásnej záhrady. Predpokladá sa, že jedna z týchto váz je možno jednou z dvadsiatich veľkých zlatých hlinených nádob z obdobia Nasridov, ktoré sa zachovali na svete. Dve z týchto váz môžeme vidieť v Národnom múzeu hispánsko-moslimského umenia, ktoré sa nachádza na prízemí paláca Karola V.

Jedným z pozoruhodných prvkov tejto záhrady je prítomnosť fontány v tvare kotliaku v centrálnej časti. Táto fontána mala rôzne miesta, najvýraznejšia a najvýznamnejšia bola v Patio de los Leones, kde bola umiestnená v roku 1624 nad fontánou levov, čo viedlo k jej následnému poškodeniu. Pohár stál na tomto mieste až do roku 1954, kedy bol odstránený a umiestnený sem.

Za dynastie Nasridovcov bola táto veža známa ako Torre Mayor a od šestnásteho storočia sa nazývala aj Torre del Sol, pretože slnko sa na poludnie odrážalo vo veži a fungovalo ako slnečné hodiny. Jeho súčasný názov však pochádza zo slova velar, keďže vďaka svojej výške dvadsaťsedem metrov poskytuje výhľad o tristo šesťdesiat stupňov, ktorý by umožnil vidieť akýkoľvek pohyb.

Vzhľad veže sa v priebehu času menil. Pôvodne mala na svojej terase cimbuří, ktoré však zaniklo v dôsledku niekoľkých zemetrasení. Zvon bol pridaný po dobytí Granady kresťanmi.

Toto slúžilo na varovanie obyvateľstva pred akýmkoľvek možným nebezpečenstvom, zemetrasením alebo požiarom. Zvuk tohto zvona sa tiež používal na reguláciu zavlažovacích harmonogramov v oblasti Vega de Granada.

V súčasnosti a podľa tradície sa zvon zvoní každého 2. januára na pamiatku dobytia Granady 2. januára 1492.

Brána Puerta de las Armas, ktorá sa nachádzala v severnej stene Alcazaby, bola jedným z hlavných vstupov do Alhambry.

Počas dynastie Nasridov občania prekračovali rieku Darro cez most Cadí a vystupovali na kopec po ceste, ktorú dnes skrýva les San Pedro, až kým nedosiahli bránu. Vnútri brány museli pred vstupom do ohrady odložiť zbrane, odtiaľ pochádza aj názov „Brána zbraní“.

Z terasy tejto veže si teraz môžeme vychutnať jeden z najkrajších panoramatických výhľadov na mesto Granada.

Hneď pred nami sa nachádza štvrť Albaicín, ktorú rozpoznajú biele domy a labyrint uličiek. Táto štvrť bola v roku 1994 vyhlásená za svetové dedičstvo UNESCO.

Práve v tejto štvrti sa nachádza jeden z najznámejších výhľadov Granady: Mirador de San Nicolás.

Napravo od Albaicínu sa nachádza štvrť Sacromonte.

Sacromonte je typická stará cigánska štvrť Granady a rodisko flamenca. Táto štvrť sa vyznačuje aj prítomnosťou troglodytských obydlí: jaskýň.

Na úpätí Albaicínu a Alhambry leží Carrera del Darro, pri brehoch rovnomennej rieky.

Veža pocty je jednou z najstarších veží v Alcazabe s výškou dvadsaťšesť metrov. Má šesť poschodí, terasu a podzemnú kobku.

Vďaka výške veže bola z jej terasy nadviazaná komunikácia so strážnymi vežami kráľovstva. Táto komunikácia sa nadväzovala prostredníctvom systému zrkadiel cez deň alebo dymu z ohňov v noci.

Predpokladá sa, že vzhľadom na vyčnievajúcu polohu veže na kopci to bolo pravdepodobne miesto vybrané na vystavenie zástav a červených vlajok dynastie Nasridovcov.

Základ tejto veže kresťania spevnili takzvanou Kockovou vežou.

Po dobytí Granady katolícki panovníci plánovali sériu reforiem na prispôsobenie Alcazaby delostrelectvu. Kocková veža sa teda týči nad Tahona vežou, ktorá vďaka svojmu valcovitému tvaru poskytuje väčšiu ochranu pred možnými nárazmi v porovnaní so štvorcovými Nasridskými vežami.

Generalife, ktorá sa nachádzala na Cerro del Sol, bola sultánovou almuniou, alebo inými slovami, honosným vidieckym sídlom so sadmi, kde sa okrem poľnohospodárstva chovali aj zvieratá pre nasridský dvor a praktizoval sa lov. Odhaduje sa, že jeho výstavbu začal koncom trinásteho storočia sultán Muhammad II., syn zakladateľa dynastie Nasridovcov.

Názov Generalife pochádza z arabského slova „yannat-al-arif“, čo znamená architektova záhrada alebo sad. V nasridskom období to bol oveľa väčší priestor s najmenej štyrmi sadmi a rozprestieral sa až na miesto dnes známe ako „pláň jarabice“.

Tento vidiecky dom, ktorý vezír Ibn al-Jajjáb nazval Kráľovským domom šťastia, bol palác: sultánov letný palác. Napriek blízkosti Alhambry mu poskytlo dostatočné súkromie, aby si mohol oddýchnuť od napätia dvora a vládneho života a zároveň si užiť príjemnejšie teploty. Vzhľadom na svoju polohu vo vyššej nadmorskej výške ako palatinské mesto Alhambra teplota vo vnútri klesala.

Keď bola Granada dobytá, Generalife sa stal majetkom katolíckych panovníkov, ktorí ho dali pod ochranu alcaide alebo veliteľa. Filip II. nakoniec postúpil trvalé starostovanie a vlastníctvo miesta rodine Granada Venegas (rodine konvertovaných Moriscos). Štát získal toto miesto späť až po súdnom spore, ktorý trval takmer 100 rokov a skončil sa mimosúdnym vyrovnaním v roku 1921.

Dohoda, na základe ktorej by sa Generalife stal národnou pamiatkovou lokalitou a bol by spravovaný spoločne s Alhambrou prostredníctvom Správnej rady, čím by sa vytvorila Správna rada Alhambry a Generalife.

Amfiteáter pod holým nebom, na ktorý sme narazili cestou k palácu Generalife, bol postavený v roku 1952 s úmyslom hostiť, ako každé leto, Medzinárodný hudobný a tanečný festival v Granade.

Od roku 2002 sa koná aj festival flamenca venovaný najslávnejšiemu básnikovi Granady: Federicovi Garcíovi Lorcovi.

Za dynastie Nasridovcov začínala cesta, ktorá spájala palatinské mesto a Generalife, od Puerta del Arabal, ktorú ohraničovala takzvaná Torre de los Picos, pomenovaná tak, pretože jej cimbuří končí tehlovými pyramídami.

Bola to kľukatá, svahovitá cesta, z oboch strán chránená vysokými múrmi pre väčšiu bezpečnosť a viedla k vchodu do Patio del Descabalgamiento.

Tieto ruiny alebo základy sú archeologickými pozostatkami toho, čo kedysi bolo takzvaným Domom priateľov. Jeho názov a použitie sa k nám dostali vďaka „Traktátu o poľnohospodárstve“ od Ibn Luyúna zo 14. storočia.

Bolo to teda obydlie určené pre ľudí, priateľov alebo príbuzných, ktorých si sultán vážil a považoval za dôležité mať ich blízko pri sebe, ale bez narušenia ich súkromia, takže išlo o izolované obydlie.

Tento oleandrový chodník bol postavený v polovici 19. storočia pri príležitosti návštevy kráľovnej Alžbety II. a s cieľom vytvoriť monumentálnejší prístup do hornej časti paláca.

Oleander je ďalší názov pre ružový vavrín, ktorý sa na tejto prechádzke objavuje v podobe ozdobnej klenby. Na začiatku prechádzky, za Hornými záhradami, sa nachádza jeden z najstarších exemplárov maurskej myrty, ktorá bola takmer stratená a ktorej genetický odtlačok prsta sa dodnes skúma.

Je to jedna z najcharakteristickejších rastlín Alhambry, ktorá sa vyznačuje kučeravými listami, ktoré sú väčšie ako u bežnej myrty.

Paseo de las Adelfas sa spája s Paseo de los Cipreses, ktorá slúži ako spojnica vedúca návštevníkov k Alhambre.

Jedným z najlepšie zachovaných a jedinečných prvkov Generalife je takzvané Vodné schodisko. Predpokladá sa, že za dynastie Nasridov malo toto schodisko – rozdelené na štyri časti s tromi medziľahlými plošinami – vodné kanály, ktoré tiekli cez dve glazované keramické zábradlia napájané Kráľovským kanálom.

Toto vodovodné potrubie siahalo až k malému oratóriu, o ktorom sa nezachovali žiadne archeologické informácie. Na jeho mieste sa od roku 1836 nachádza romantická vyhliadková plošina, ktorú v tom čase postavil správca panstva.

Výstup po tomto schodisku, orámovanom vavrínovou klenbou a šumením vody, pravdepodobne vytváral ideálne prostredie na stimuláciu zmyslov, vstup do prostredia priaznivého pre meditáciu a vykonávanie omývania pred modlitbou.

Odhaduje sa, že v areáli okolo paláca museli byť najmenej štyri veľké záhrady usporiadané na rôznych úrovniach alebo paratách, ohraničené nepálenými múrmi. Názvy týchto sadov, ktoré sa k nám zachovali, sú: Grande, Colorada, Mercería a Fuente Peña.

Tieto sady sa od 14. storočia vo väčšej či menšej miere pestujú rovnakými tradičnými stredovekými technikami. Vďaka tejto poľnohospodárskej produkcii si nasridský dvor udržal určitú nezávislosť od iných externých poľnohospodárskych dodávateľov, čo mu umožňovalo uspokojovať vlastné potravinové potreby.

Používali sa nielen na pestovanie zeleniny, ale aj ovocných stromov a pastvín pre zvieratá. Napríklad sa dnes pestujú artičoky, baklažány, fazuľa, figy, granátové jablká a mandľovníky.

Zachované sady dnes naďalej využívajú rovnaké poľnohospodárske výrobné techniky ako v stredoveku, čo dáva tomuto priestoru veľkú antropologickú hodnotu.

Do týchto záhrad sa dostanete z Patio de la Sultana strmým schodiskom z 19. storočia, nazývaným Levie schodisko, kvôli dvom glazovaným hlineným figúram nad bránou.

Tieto záhrady možno považovať za príklad romantickej záhrady. Nachádzajú sa na stĺpoch a tvoria najvyššiu časť Generalife s nádherným výhľadom na celý monumentálny komplex.

Vyniká prítomnosť krásnych magnólií.

Ružové záhrady pochádzajú z 30. a 50. rokov 20. storočia, keď štát v roku 1921 získal Generalife.

Následne vznikla potreba zvýšiť hodnotu opustenej oblasti a strategicky ju prepojiť s Alhambrou prostredníctvom postupného a plynulého prechodu.

Patio de la Acequia, v 19. storočí nazývané aj Patio de la Ría, má dnes obdĺžnikový pôdorys s dvoma pavilónmi orientovanými oproti sebe a arkádou.

Názov nádvoria pochádza z Kráľovského kanála, ktorý prechádza týmto palácom a okolo ktorého sú na nižšej úrovni usporiadané štyri záhrady v ortogonálnych parteroch. Na oboch stranách zavlažovacej priekopy sa nachádzajú fontány, ktoré tvoria jeden z najobľúbenejších obrazov paláca. Tieto fontány však nie sú originálne, pretože narúšajú pokoj a mier, ktoré sultán hľadal počas chvíľ odpočinku a meditácie.

Tento palác prešiel početnými premenami, pretože toto nádvorie bolo pôvodne uzavreté pre výhľady, ktoré dnes nachádzame cez galériu 18 oblúkov v štýle belvederu. Jediná časť, ktorá by vám umožnila kontemplovať krajinu, by bola centrálna vyhliadka. Z tohto pôvodného hľadiska, sediac na podlahe a opretý o parapet, bolo možné kontemplovať panoramatický výhľad na palácové mesto Alhambra.

Ako dôkaz jeho minulosti nájdeme na vyhliadkovom bode nasridskú výzdobu, kde vyniká prekrytie omietky sultána Izmaila I. nad omietkou Mohameda III. Z toho je jasné, že každý sultán mal iný vkus a potreby a podľa toho si upravoval paláce, čím zanechal svoju vlastnú stopu alebo odtlačok.

Keď prechádzame okolo vyhliadky a pozrieme sa na vnútro oblúkov, nájdeme aj emblémy katolíckych panovníkov, ako sú jarmo a šípy, ako aj motto „Tanto Monta“.

Východná strana nádvoria je nová kvôli požiaru, ku ktorému došlo v roku 1958.

Pred vstupom na Patio de la Acequia nájdeme Patio de la Guardia. Jednoduchý dvor s portikami a galériami, v jeho strede fontána, ktorú zdobia aj horké pomarančovníky. Toto nádvorie muselo slúžiť ako kontrolná zóna a predsieň pred vstupom do letných komnát sultána.

Na tomto mieste vyniká to, že po vyjdení strmých schodov nájdeme dvere orámované prekladom zdobeným dlaždicami v odtieňoch modrej, zelenej a čiernej na bielom pozadí. Môžeme tiež vidieť, hoci opotrebovaný plynutím času, Nasridov kľúč.

Keď vystupujeme po schodoch a prechádzame týmto vchodom, narazíme na zákrutu, strážne lavice a strmé, úzke schodisko, ktoré nás vedie do paláca.

Patio de la Sultana je jedným z najviac premenených priestorov. Predpokladá sa, že miesto, ktoré teraz zaberá toto nádvorie – nazývané aj Cyprusové nádvorie – bolo oblasťou určenou pre bývalý hammam, kúpele Generalife.

V 16. storočí stratila túto funkciu a stala sa záhradou. Postupom času bola vybudovaná severná galéria spolu s bazénom v tvare U, fontánou v jej strede a tridsiatimi ôsmimi hlučnými tryskami.

Z nasridského obdobia sa zachovali iba vodopád Acequia Real, chránený za plotom, a malý úsek kanála, ktorý odvádza vodu smerom k námestiu Patio de la Acequia.

Názov „Cyprusová terasa“ je spôsobený mŕtvym, storočným cyprusom, z ktorého dnes zostal iba kmeň. Vedľa nej sa nachádza keramická plaketa z Granady, ktorá nám rozpráva o legende Ginésa Péreza de Hita zo 16. storočia, podľa ktorej bol tento cyprus svedkom ľúbostných stretnutí obľúbenca posledného sultána Boabdila so vznešeným rytierom z rodu Abencerrajov.

Patio del Descabalgamiento, známe aj ako Patio Polo, je prvým nádvorím, s ktorým sa stretneme pri vstupe do paláca Generalife.

Dopravným prostriedkom, ktorý sultán používal na prístup do Generalife, bol kôň, a preto potreboval miesto, kde by mohol tieto zvieratá zosadnúť a ubytovať. Predpokladá sa, že toto nádvorie bolo určené na tento účel, pretože sa tu nachádzali stajne.

Mala podporné lavice na nastupovanie a zosadanie z koňa a v bočných arkádach dve stajne, ktoré v spodnej časti slúžili ako stajne a v hornej časti ako senníky. Chýbať nemohla ani napájačka s čerstvou vodou pre kone.

Za zmienku stojí: nad prekladom dverí vedúcich na ďalšie nádvorie nachádzame kľúč od Alhambry, symbol dynastie Nasridovcov, predstavujúci pozdrav a vlastníctvo.

Severný portikus je najlepšie zachovaný a bol určený na ubytovanie sultánových komnát.

Nachádzame portikus s piatimi oblúkmi podopretými stĺpmi a alhamíami na ich koncoch. Za týmto portikom a pre prístup do Kráľovskej siene prechádzate trojitým oblúkom, v ktorom sú básne hovoriace o bitke pri La Vega alebo Sierra Elvira v roku 1319, čo nám poskytuje informácie o datovaní miesta.

Po stranách tohto trojitého oblúka sa nachádzajú aj *taqy*, malé výklenky vykopané v stene, kam sa umiestňovala voda.

Kráľovská sieň, ktorá sa nachádzala v štvorcovej veži zdobenej sadrokartónom, bola miestom, kde sultán – napriek tomu, že to bol palác pre oddych – prijímal naliehavé audiencie. Tieto audiencie, podľa tam zaznamenaných veršov, museli byť krátke a priame, aby neprimerane nerušili emírov odpočinok.

Nasridské paláce tvoria najvýznamnejšiu a najvýraznejšiu časť monumentálneho komplexu. Boli postavené v 14. storočí, v období, ktoré možno považovať za jedno z najväčších slávnych období dynastie Nasridovcov.

Tieto paláce boli priestorom vyhradeným pre sultána a jeho blízkych príbuzných, kde sa odohrával rodinný život, ale aj oficiálny a administratívny život kráľovstva.

Paláce sú: Mexuar, Comaresov palác a Leví palác.

Každý z týchto palácov bol postavený nezávisle, v rôznych časoch a s vlastnými odlišnými funkciami. Po dobytí Granady boli paláce zjednotené a od tej chvíle sa stali známymi ako Kráľovský dom a neskôr ako Starý kráľovský dom, keď sa Karol V. rozhodol postaviť si vlastný palác.

Mexuar je najstaršou časťou Nasridských palácov, ale je to aj priestor, ktorý v priebehu času prešiel najväčšími premenami. Jeho názov pochádza z arabského slova *Maswar*, ktoré označuje miesto, kde sa stretávala *Súra* alebo Rada ministrov sultána, čím odhaľuje jednu z jeho funkcií. Bola to tiež predsieň, kde sultán vykonával spravodlivosť.

Výstavba Mexuaru sa pripisuje sultánovi Isma'ílovi I. (1314 – 1325) a upravil ho jeho vnuk Muhammad V. Najviac však tento priestor premenili kresťania, ktorí ho premenili na kaplnku.

V nasridskom období bol tento priestor oveľa menší a bol organizovaný okolo štyroch centrálnych stĺpov, kde je stále viditeľná charakteristická nasridská kubická hlavica, natretá kobaltovo modrou farbou. Tieto stĺpy podopierala lucerna, ktorá poskytovala zenitálne svetlo a ktorá bola v 16. storočí odstránená, aby sa vytvorili horné miestnosti a bočné okná.

Aby sa priestor premenil na kaplnku, podlaha bola znížená a vzadu bol pridaný malý obdĺžnikový priestor, teraz oddelený drevenou balustrádou, ktorá označuje, kde sa nachádzal horný chór.

Keramická dlaždicová soklová lišta s hviezdicovou výzdobou bola prinesená odinakiaľ. Medzi jeho hviezdami môžete striedavo vidieť: erb Nasridského kráľovstva, erb kardinála Mendozu, dvojhlavého orla Rakúšanov, motto „Niet víťaza okrem Boha“ a Herkulove stĺpy z cisárskeho štítu.

Nad podstavcom sa nachádza sadrový epigrafický vlys s nápisom: „Kráľovstvo je Božie. Sila je Božia. Sláva je Božia.“ Tieto nápisy nahrádzajú kresťanské ejakulácie: "Christus regnat. Christus vincit. Christus imperat."

Súčasný vchod do Mexuaru bol otvorený v modernej dobe, pričom sa zmenilo umiestnenie jedného z Herkulových stĺpov s mottom „Plus Ultra“, ktorý bol presunutý na východnú stenu. Sadrová koruna nad dverami zostáva na pôvodnom mieste.

V zadnej časti miestnosti vedú dvere do oratória, do ktorého sa pôvodne vchádzalo cez galériu Machuca.

Tento priestor je jedným z najviac poškodených v Alhambre v dôsledku výbuchu prachárne v roku 1590. Obnovený bol v roku 1917.

Počas rekonštrukcie bola úroveň podlahy znížená, aby sa predišlo nehodám a uľahčili sa návštevy. Ako svedok pôvodnej úrovne zostala pod oknami súvislá lavica.

Túto pôsobivú fasádu, rozsiahlo zrekonštruovanú medzi 19. a 20. storočím, dal postaviť Mohamed V. na pamiatku dobytia Algecirasu v roku 1369, ktoré mu zaručilo nadvládu nad Gibraltárskym prielivom.

Na tomto nádvorí sultán prijímal poddaných, ktorým bola udelená zvláštna audiencia. Bol umiestnený v centrálnej časti fasády, na streche medzi dvoma dverami a pod veľkou odkvapovou strechou, majstrovským dielom nasridského tesárstva, ktoré ho korunovalo.

Fasáda má veľkú alegorickú záťaž. V ňom si subjekty mohli prečítať:

„Moje postavenie je postavenie koruny a moja brána je vidlica: Západ verí, že vo mne je Východ.“
Al-Gani bi-llah mi poveril otvorením dverí k víťazstvu, ktoré sa ohlasuje.
No, čakám, kedy sa objaví, keď sa ráno odhalí horizont.
Kiežby Boh urobil jeho dielo tak krásnym, ako je jeho charakter a postava!

Dvere vpravo slúžili ako prístup do súkromných priestorov a služobnej oblasti, zatiaľ čo dvere vľavo, cez zakrivenú chodbu s lavicami pre stráž, umožňujú prístup do paláca Comares, konkrétne do Patio de los Arrayanes.

Poddaní, ktorí získali audienciu, čakali pred fasádou, oddelení od sultána kráľovskou strážou, v miestnosti dnes známej ako Zlatá izba.

Názov *Zlatá štvrť* pochádza z obdobia katolíckych panovníkov, keď bol kazetový strop z obdobia Nasridov premaľovaný zlatými motívmi a boli doň začlenené emblémy panovníkov.

V strede nádvoria sa nachádza nízka mramorová fontána s galónmi, replika fontány Lindaraja, ktorá sa nachádza v múzeu Alhambra. Na jednej strane hromady vedie mreža do tmavej podzemnej chodby, ktorú používal strážca.

Jednou z charakteristík hispánsko-moslimského domu je prístup do obydlia cez zakrivenú chodbu, ktorá vedie na otvorený dvor, centrum života a organizácie domu, vybavený vodným prvkom a vegetáciou. Rovnaký koncept sa nachádza aj v Patio de los Arrayanes, ale vo väčšom meradle, s dĺžkou 36 metrov a šírkou 23 metrov.

Námestie Arrayanes je centrom paláca Comares, kde sa odohrávala politická a diplomatická činnosť Nasridského kráľovstva. Je to obdĺžniková terasa impozantných rozmerov, ktorej centrálnou osou je veľký bazén. V ňom pokojná voda pôsobí ako zrkadlo, ktoré dodáva priestoru hĺbku a vertikalitu, čím vytvára palác na vode.

Na oboch koncoch bazéna trysky jemne vstrekujú vodu, aby nenarušili zrkadlový efekt ani ticho miesta.

Po stranách bazéna sa nachádzajú dva záhony myrt, ktoré dali súčasnému miestu názov: Patio de los Arrayanes. V minulosti bolo známe aj ako Patio de la Alberca.

Prítomnosť vody a vegetácie nie je len reakciou na ornamentálne alebo estetické kritériá, ale aj zámerom vytvoriť príjemné priestory, najmä v lete. Voda osviežuje prostredie, zatiaľ čo vegetácia udržiava vlhkosť a dodáva arómu.

Na dlhších stranách nádvoria sa nachádzajú štyri samostatné obydlia. Na severnej strane stojí veža Comares, v ktorej sa nachádza Trónna sála alebo Sála veľvyslancov.

Na južnej strane fasáda pôsobí ako trompe l'oeil, keďže budova, ktorá existovala za ňou, bola zbúraná, aby spojila Palác Karola V. so Starým kráľovským domom.

Pred vstupom do Nasridských palácov, ak sa pozrieme doľava, nájdeme dva nádvoria.

Prvým je Patio de la Mezquita, pomenované podľa malej mešity nachádzajúcej sa v jednom z jeho rohov. Od 20. storočia je však známa aj ako Madrasa kniežat, pretože jej štruktúra sa podobá Madrase v Granade.

Ďalej sa nachádza Patio de Machuca, pomenované po architektovi Pedrovi Machucovi, ktorý mal v 16. storočí na starosti dohľad nad výstavbou paláca Karola V. a ktorý tam sídlil.

Toto nádvorie je ľahko rozpoznateľné podľa bazéna s laločnatými okrajmi v jeho strede, ako aj podľa klenutých cyprusov, ktoré neinvazívnym spôsobom obnovujú architektonický vzhľad priestoru.

Lodná miestnosť je predsieň do Trónnej sály alebo miestnosti veľvyslancov.

Na zárubniach oblúka, ktorý vedie do tejto miestnosti, nachádzame výklenky obložené mramorom a zdobené farebnými dlaždicami. Toto je jeden z najcharakteristickejších ornamentálnych a funkčných prvkov nasridských palácov: *taqas*.

*Taqas* sú malé výklenky vyhĺbené v stenách, vždy usporiadané vo dvojiciach a oproti sebe. Používali sa na uchovávanie džbánov s čerstvou vodou na pitie alebo s voňavou vodou na umývanie rúk.

Súčasný strop haly je reprodukciou originálu, ktorý zhorel pri požiari v roku 1890.

Názov tejto miestnosti pochádza z fonetickej zmeny arabského slova *baraka*, ktoré znamená „požehnanie“ a ktoré sa na stenách tejto miestnosti opakovane opakuje. Nepochádza to, ako sa všeobecne verí, z tvaru obrátenej strechy lode.

Práve na tomto mieste si noví sultáni žiadali požehnanie svojho boha predtým, ako boli korunovaní v trónnej sieni.

Pred vstupom do Trónnej sály nájdeme dva bočné vchody: vpravo malé oratórium s mihrábom; a naľavo prístupové dvere do vnútra veže Comares.

Veľvyslanecká sieň, nazývaná aj Trónna sieň alebo Comaresova sieň, je miestom sultánovho trónu, a teda centrom moci dynastie Nasridovcov. Možno z tohto dôvodu sa nachádza v Torre de Comares, najväčšej veži v monumentálnom komplexe, vysokej 45 metrov. Jeho etymológia pochádza z arabského slova *arsh*, čo znamená stan, pavilón alebo trón.

Miestnosť má tvar dokonalej kocky a jej steny sú pokryté bohatou výzdobou až po strop. Po stranách je deväť rovnakých výklenkov zoskupených po troch s oknami. Ten oproti vchodu sa vyznačuje prepracovanejšou výzdobou, keďže to bolo miesto, ktoré zaberal sultán, podsvietený, čo uprednostňovalo efekt oslňovania a prekvapenia.

V minulosti boli okná pokryté vitrážami s geometrickými tvarmi nazývanými *kumárie*. Tieto boli stratené kvôli rázovej vlne zo skladu prachu, ktorý explodoval v roku 1590 v Carrera del Darro.

Dekoratívna bohatosť obývačky je extrémna. Začína sa to v spodnej časti geometricky tvarovanými dlaždicami, ktoré vytvárajú vizuálny efekt podobný kaleidoskopu. Pokračuje na stenách štukami, ktoré vyzerajú ako zavesené tapisérie, zdobené rastlinnými motívmi, kvetmi, mušľami, hviezdami a bohatou epigrafikou.

Súčasné písmo je dvojakého typu: kurzíva, najbežnejšia a ľahko rozpoznateľná; a kufické písmo, kultivované písmo s priamočiarymi a hranatými tvarmi.

Spomedzi všetkých nápisov je najpozoruhodnejší ten, ktorý sa nachádza pod stropom, na hornom páse steny: súra 67 Koránu s názvom *Kráľovstvo* alebo *Pánstva*, ktorá sa tiahne pozdĺž štyroch stien. Túto súru recitovali noví sultáni, aby ohlásili, že ich moc pochádza priamo od Boha.

Obraz božskej moci je tiež znázornený na strope, ktorý sa skladá z 8 017 rôznych kusov, ktoré prostredníctvom hviezdnych kolies ilustrujú islamskú eschatológiu: sedem nebies a ôsme, raj, trón Alaha, reprezentovaný centrálnou kupolou muqarnas.

Ak sa chcete dostať do kresťanského kráľovského domu, musíte použiť jedny z dverí otvorených v ľavom výklenku Siene dvoch sestier.

Karol V., vnuk katolíckych panovníkov, navštívil Alhambru v júni 1526 po tom, čo sa v Seville oženil s Izabelou Portugalskou. Po príchode do Granady sa pár usadil v samotnej Alhambre a nariadil výstavbu nových miestností, dnes známych ako Cisárske komnaty.

Tieto priestory sa úplne rozchádzajú s nasridskou architektúrou a estetikou. Keďže však bol postavený na záhradných plochách medzi palácom Comares a Palácom levov, je možné vidieť hornú časť Kráľovského hammamu alebo Comares Hammamu cez niekoľko malých okienok umiestnených naľavo od chodby. O niekoľko metrov ďalej umožňujú ďalšie otvory pohľad na Sieň postelí a Galériu hudobníkov.

Kráľovské kúpele neboli len miestom na hygienu, ale aj ideálnym miestom na pestovanie politických a diplomatických vzťahov uvoľneným a priateľským spôsobom, sprevádzaným hudbou, ktorá oživovala túto udalosť. Tento priestor je otvorený pre verejnosť iba pri zvláštnych príležitostiach.

Cez túto chodbu vchádzate do cisárskej kancelárie, ktorá vyniká renesančným krbom s cisárskym erbom a dreveným kazetovým stropom, ktorý navrhol Pedro Machuca, architekt paláca Karola V. Na kazetovom strope si môžete prečítať nápis „PLUS ULTRA“, motto, ktoré prijal cisár, spolu s iniciálami K a Y, ktoré zodpovedajú Karolovi V. a Izabele Portugalskej.

Po odchode z haly sa vpravo nachádzajú Cisárske izby, ktoré sú v súčasnosti pre verejnosť zatvorené a prístupné len pri zvláštnych príležitostiach. Tieto izby sú známe aj ako izby Washingtona Irvinga, pretože práve tam sa tento americký romantický spisovateľ ubytoval počas svojho pobytu v Granade. Možno práve na tomto mieste napísal svoju slávnu knihu *Príbehy z Alhambry*. Nad dverami je možné vidieť pamätnú tabuľu.

Vedľa Patio de la Reja sa nachádza Patio de Lindaraja, zdobené vyrezávanými krušpánovými živými plotmi, cyprusmi a horkými pomarančovníkmi. Toto nádvorie vďačí za svoj názov vyhliadke Nasrid, ktorá sa nachádza na jeho južnej strane a nesie rovnaký názov.

Počas obdobia Nasridov mala záhrada úplne iný vzhľad ako dnes, pretože to bol priestor otvorený krajine.

S príchodom Karola V. bola záhrada ohradená a vďaka galérii s portikom nadobudla rozloženie podobné kláštoru. Na jej stavbu boli použité stĺpy z iných častí Alhambry.

V strede nádvoria stojí baroková fontána, nad ktorou bola začiatkom 17. storočia umiestnená mramorová nádrž z obdobia Nasridovcov. Fontána, ktorú vidíme dnes, je replika; Originál je uchovávaný v múzeu Alhambra.

Jadrom tohto paláca je Patio de los Leones. Je to obdĺžnikový dvor obklopený portikom galériou so sto dvadsiatimi štyrmi stĺpmi, ktoré sa od seba líšia a spájajú jednotlivé miestnosti paláca. Má určitú podobnosť s kresťanským kláštorom.

Tento priestor je považovaný za jeden z klenotov islamského umenia, napriek tomu, že sa odchyľuje od zaužívaných vzorov hispánsko-moslimskej architektúry.

Symbolika paláca sa točí okolo konceptu záhradného raja. Štyri vodné kanály, ktoré vytekajú zo stredu nádvoria, by mohli predstavovať štyri rieky islamského raja, čím by nádvorie malo tvar kríža. Stĺpy evokujú palmový les, ako rajské oázy.

V strede sa nachádza slávna Fontána levov. Dvanásť levov, hoci v podobnej polohe – v strehu a chrbtom k fontáne – má odlišné črty. Sú vyrezané z bieleho Macaelského mramoru, starostlivo vybraného tak, aby využil prirodzené žily kameňa a zdôraznil jeho charakteristické vlastnosti.

Existujú rôzne teórie o jeho symbolike. Niektorí veria, že predstavujú silu dynastie Nasridovcov alebo sultána Muhammada V., dvanásť znamení zverokruhu, dvanásť hodín dňa alebo dokonca hydraulické hodiny. Iní tvrdia, že ide o reinterpretáciu Bronzového mora v Judei, podopretého dvanástimi býkmi, ktoré tu nahradilo dvanásť levov.

Centrálna misa bola pravdepodobne vytesaná na mieste a obsahuje poetické nápisy oslavujúce Mohameda V. a hydraulický systém, ktorý napája fontánu a reguluje prietok vody, aby sa zabránilo pretečeniu.

„Zdá sa, že voda a mramor sa spájajú bez toho, aby sme vedeli, ktorá z nich sa kĺže.“
Nevidíš, ako sa voda vyleje do misky, ale jej výlevky ju hneď zakryjú?

Je to milenec, ktorého viečka prekypujú slzami,
slzy, ktoré skrýva zo strachu pred udavačom.

Nie je to v skutočnosti ako biely oblak, ktorý leje svoje zavlažovacie kanály na levy a nevyzerá ako ruka kalifa, ktorý ráno štedro obdarúva vojnové levy svojou priazňou?

Fontána prešla v priebehu času rôznymi premenami. V 17. storočí bola pridaná druhá nádrž, ktorá bola v 20. storočí odstránená a premiestnená do záhrady Adarves v Alcazabe.

Kresťanská adaptácia paláca zahŕňala vytvorenie priameho prístupu k veži Comares cez dvojposchodovú otvorenú galériu. Táto galéria ponúka nádherný výhľad na dve z najikonickejších štvrtí Granady: Albaicín a Sacromonte.

Z galérie, pri pohľade doprava, môžete vidieť aj kráľovninu šatňu, ktorú, rovnako ako ostatné vyššie spomínané priestory, je možné navštíviť len pri zvláštnych príležitostiach alebo ako priestor mesiaca.

Kráľovnina šatňa sa nachádza vo veži Jusufa I., veži vysunutej dopredu voči múru. Jeho kresťanské meno pochádza z používania, ktoré mu dala Izabela Portugalská, manželka Karola V., počas svojho pobytu v Alhambre.

Vnútri bol priestor prispôsobený kresťanskej estetike a nachádzajú sa v ňom cenné renesančné maľby od Júliusa Achilla a Alexandra Maynera, žiakov Rafaela Sanzia, známeho aj ako Rafael z Urbina.

Zostupom z galérie nájdeme Patio de la Reja. Jeho názov pochádza z nepretržitého balkóna s kovaným železným zábradlím, ktorý bol inštalovaný v polovici 17. storočia. Tieto mreže slúžili ako otvorená chodba na prepojenie a ochranu susedných miestností.

Sieň dvoch sestier dostala svoj súčasný názov podľa dvoch dvojitých dosiek z macaelského mramoru, ktoré sa nachádzajú v strede miestnosti.

Táto miestnosť sa trochu podobá na Sieň Abencerrajovcov: nachádza sa vyššie ako nádvorie a za vchodom má dvoje dvere. Tá naľavo umožňovala prístup na toaletu a tá napravo bola prepojená s hornými miestnosťami domu.

Na rozdiel od dvojlôžkovej izby sa táto otvára na sever smerom k Sala de los Ajimeces a malému vyhliadkovému námestiu Mirador de Lindaraja.

Počas dynastie Nasridovcov, v časoch Mohameda V., bola táto miestnosť známa ako *qubba al-kubra*, teda hlavná qubba, najdôležitejšia v Paláci levov. Termín *qubba* označuje štvorcový pôdorys pokrytý kupolou.

Kupola je založená na osemcípej hviezde, ktorá sa rozkladá do trojrozmerného rozloženia zloženého z 5 416 muqárn, z ktorých niektoré si stále zachovávajú stopy polychrómie. Tieto muqarne sú rozmiestnené v šestnástich kupolách umiestnených nad šestnástimi oknami s mrežami, ktoré poskytujú meniace sa svetlo do miestnosti v závislosti od dennej doby.

Pred vstupom do západnej sály, známej aj ako Sála Abencerrajesovcov, nájdeme drevené dvere s pozoruhodnými rezbami, ktoré sa zachovali zo stredoveku.

Názov tejto miestnosti sa spája s legendou, podľa ktorej kvôli fáme o ľúbostnom vzťahu medzi rytierom z rodu Abencerrajov a sultánovým obľúbencom, alebo kvôli údajným sprisahaniam tejto rodiny s cieľom zvrhnúť panovníka, sultán, naplnený hnevom, povolal rytierov z rodu Abencerrajov. V dôsledku toho prišlo o život tridsaťšesť z nich.

Tento príbeh zaznamenal v 16. storočí spisovateľ Ginés Pérez de Hita vo svojom románe o *občianskych vojnách v Granade*, kde rozpráva o tom, že rytieri boli zavraždení práve v tejto miestnosti.

Z tohto dôvodu niektorí tvrdia, že v hrdzavých škvrnách na centrálnej fontáne vidia symbolickú stopu riek krvi týchto rytierov.

Táto legenda inšpirovala aj španielskeho maliara Mariana Fortunyho, ktorý ju zachytil vo svojom diele s názvom *Masaker Abencerrajes*.

Po vstupe do dverí sme našli dva vchody: ten napravo viedol na toaletu a ten naľavo k schodom vedúcim do horných miestností.

Sieň Abencerrajovcov je súkromné a nezávislé obydlie na prízemí, postavené okolo veľkej *qubba* (kupola v arabčine).

Sadrová kupola je bohato zdobená muqarnami, ktoré pochádzajú z osemcípej hviezdy v zložitej trojrozmernej kompozícii. Muqarnas sú architektonické prvky založené na zavesených hranoloch s konkávnymi a konvexnými tvarmi, pripomínajúce stalaktity.

Keď vstúpite do miestnosti, všimnete si pokles teploty. Je to preto, že jediné okná sú umiestnené v hornej časti, čo umožňuje únik horúceho vzduchu. Medzitým voda z centrálnej fontány ochladzuje vzduch, vďaka čomu miestnosť so zatvorenými dverami funguje ako akási jaskyňa s ideálnou teplotou pre najhorúcejšie letné dni.

Za Sienou dvoch sestier, na severe, nachádzame priečnu loď zastrešenú mukarnskou klenbou. Táto miestnosť sa nazýva Sieň Ajimecesov (okná s stĺpikmi) kvôli typu okien, ktoré museli uzatvárať otvory nachádzajúce sa na oboch stranách centrálneho oblúka vedúceho k vyhliadke Lindaraja.

Predpokladá sa, že biele steny tejto miestnosti boli pôvodne pokryté hodvábnymi látkami.

Takzvané vyhliadkové miesto Lindaraja vďačí za svoj názov odvodeniu arabského výrazu *Ayn Dar Aisa*, ktorý znamená „oči domu Aisa“.

Napriek svojej malej veľkosti je interiér vyhliadkovej plošiny pozoruhodne vyzdobený. Na jednej strane sa vyznačuje dlaždicami s postupnosťami malých, prepletených hviezd, čo si vyžadovalo precíznu prácu zo strany remeselníkov. Na druhej strane, ak sa pozriete hore, uvidíte strop s farebným sklom zapusteným do drevenej konštrukcie, pripomínajúci strešné okno.

Táto lampáš je reprezentatívnym príkladom toho, ako museli vyzerať mnohé z krytov alebo stĺpikových okien Palatínskej Alhambry. Keď slnečné svetlo dopadne na sklo, vyžaruje farebné odlesky, ktoré osvetľujú dekoráciu a dodávajú priestoru jedinečnú a neustále sa meniacu atmosféru počas celého dňa.

Počas obdobia Nasridovcov, keď bol nádvorie ešte otvorené, si človek mohol sadnúť na podlahu vyhliadkovej plošiny, oprieť si ruku o parapet a vychutnať si nádherný výhľad na štvrť Albayzín. Tieto názory sa stratili začiatkom 16. storočia, keď boli postavené budovy určené ako sídlo cisára Karola V.

Sieň kráľov zaberá celú východnú stranu Patio de los Leones a hoci sa zdá byť integrovaná do paláca, predpokladá sa, že mala svoju vlastnú funkciu, pravdepodobne rekreačného alebo dvorského charakteru.

Tento priestor vyniká tým, že zachováva jeden z mála príkladov figuratívnej maľby Nasridovcov.

V troch spálňach, každá s rozlohou približne pätnásť metrov štvorcových, sa nachádzajú tri falošné klenby zdobené maľbami na jahňacej koži. Tieto kože boli pripevnené k drevenej podpere pomocou malých bambusových klincov, čo bola technika, ktorá zabránila hrdzaveniu materiálu.

Názov miestnosti pravdepodobne pochádza z interpretácie maľby v centrálnom výklenku, ktorá zobrazuje desať postáv, ktoré by mohli zodpovedať prvým desiatim sultánom Alhambry.

V bočných výklenkoch môžete vidieť rytierske scény z bojov, lovu, hier a lásky. V nich je prítomnosť kresťanských a moslimských postáv zdieľajúcich ten istý priestor jasne odlíšená ich oblečením.

Pôvod týchto malieb bol predmetom rozsiahlych diskusií. Vzhľadom na ich lineárny gotický štýl sa predpokladá, že ich pravdepodobne vytvorili kresťanskí umelci oboznámení s moslimským svetom. Je možné, že tieto diela sú výsledkom dobrého vzťahu medzi Mohamedom V., zakladateľom tohto paláca, a kresťanským kráľom Pedrom I. Kastílskym.

Miestnosť tajomstiev je štvorcová miestnosť, zastrešená guľovou klenbou.

V tejto miestnosti sa deje niečo veľmi zvláštne a kuriózne, vďaka čomu je jednou z obľúbených atrakcií návštevníkov Alhambry, najmä pre tých najmenších.

Fenomén spočíva v tom, že ak jedna osoba stojí v jednom rohu miestnosti a druhá v opačnom rohu – obaja otočení k stene a čo najbližšie k nej – jedna z nich môže hovoriť veľmi potichu a druhá bude počuť správu dokonale, akoby stála hneď vedľa nej.

Vďaka tejto akustickej „hre“ dostala miestnosť svoje meno: **Izba tajomstiev**.

Palác známy ako Palác levov bol uvedený do prevádzky počas druhej vlády sultána Muhammada V., ktorá sa začala v roku 1362 a trvala do roku 1391. Počas tohto obdobia sa začala výstavba Paláca levov, ktorý susedil s palácom Comares, ktorý dal postaviť jeho otec, sultán Jusuf I.

Tento nový palác sa tiež nazýval *Rijádsky palác*, pretože sa predpokladá, že bol postavený na mieste starých záhrad Comares. Termín *Rijád* znamená „záhrada“.

Predpokladá sa, že pôvodný prístup do paláca bol cez juhovýchodný roh, z ulice Calle Real, a to zakriveným prístupom. V súčasnosti je kvôli kresťanským úpravám po dobytí Siene Muqarnas prístupná priamo z paláca Comares.

Sieň Muqarnas je pomenovaná podľa impozantnej muqarnasovej klenby, ktorá ju pôvodne zakrývala a ktorá sa takmer úplne zrútila v dôsledku vibrácií spôsobených výbuchom prachového skladu na Carrera del Darro v roku 1590.

Zvyšky tejto klenby sú stále viditeľné na jednej strane. Na opačnej strane sa nachádzajú pozostatky neskoršej kresťanskej klenby, v ktorej sa objavujú písmená „FY“, tradične spájané s Ferdinandom a Izabelou, hoci v skutočnosti zodpovedajú Filipovi V. a Izabele Farnese, ktorí Alhambru navštívili v roku 1729.

Predpokladá sa, že miestnosť mohla slúžiť ako predsieň alebo čakáreň pre hostí, ktorí sa zúčastňovali osláv, večierkov a recepcií sultána.

Rozľahlý priestor, dnes známy ako Jardines del Partal, vďačí za svoj názov Palacio del Pórtico, pomenovanému podľa svojej galérie s portikom.

Ide o najstarší zachovaný palác v monumentálnom komplexe, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Mohamedovi III. na začiatku 14. storočia.

Tento palác sa do istej miery podobá palácu Comares, hoci je starší: má obdĺžnikové nádvorie, centrálny bazén a portikus sa odráža vo vode ako zrkadlo. Jeho hlavným rozlišovacím znakom je prítomnosť bočnej veže, známej od 16. storočia ako Dámska veža, hoci sa nazývala aj Observatórium, keďže Mohamed III. bol veľkým fanúšikom astronómie. Veža má okná otočené do všetkých štyroch svetových strán, čo umožňuje nádherný výhľad.

Zaujímavosťou je, že tento palác bol v súkromnom vlastníctve až do 12. marca 1891, kedy jeho majiteľ, nemecký bankár a konzul Arthur Von Gwinner, postúpil budovu a okolité pozemky španielskemu štátu.

Von Gwinner bohužiaľ rozobral drevenú strechu vyhliadkovej plošiny a presunul ju do Berlína, kde je teraz vystavená v Pergamonskom múzeu ako jeden z vrcholov jeho zbierky islamského umenia.

Vedľa Partalského paláca, naľavo od Dámskej veže, sa nachádza niekoľko nasridských domov. Jeden z nich bol nazvaný Dom obrazov kvôli objavu temperových malieb na štuku zo 14. storočia na začiatku 20. storočia. Tieto vysoko cenné maľby sú vzácnym príkladom figuratívnej nástennej maľby z čias Nasridov a zobrazujú dvorské, lovecké a slávnostné scény.

Vzhľadom na ich význam a z dôvodov ochrany pamiatok nie sú tieto domy prístupné verejnosti.

Napravo od Partalského paláca, na valu múru, sa nachádza Partalské oratórium, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. Prístup je cez malé schodisko, pretože je vyvýšené z úrovne zeme.

Jedným z pilierov islamu je modliť sa päťkrát denne otočeným smerom k Mekke. Oratórium slúžilo ako palatínska kaplnka, ktorá umožňovala obyvateľom neďalekého paláca plniť si túto náboženskú povinnosť.

Napriek svojej malej rozlohe (asi dvanásť metrov štvorcových) má oratórium malú predsieň a modlitebňu. Jeho interiér sa vyznačuje bohatou sadrokartónovou výzdobou s rastlinnými a geometrickými motívmi, ako aj nápismi z Koránu.

Keď vyjdete po schodoch hore, hneď pred vstupnými dverami nájdete mihráb na juhozápadnej stene, otočený k Mekke. Má polygonálny pôdorys, voussoirovaný podkovovitý oblúk a je pokrytý muqarnas kupolou.

Obzvlášť dôležitý je epigrafický nápis umiestnený na impostoch mihrabového oblúka, ktorý pozýva k modlitbe: „Poďte a modlite sa a nepatrte medzi nedbanlivých.“

K oratóriu je pripojený dom Atasia de Bracamonte, ktorý bol v roku 1550 darovaný bývalému panošovi správcovi Alhambry, grófovi z Tendilly.

Na najvyššej náhornej plošine v oblasti Partal sa nachádzajú archeologické pozostatky paláca Jusufa III. Tento palác postúpili katolícki monarchovia v júni 1492 prvému guvernérovi Alhambry, Donovi Íñigovi Lópezovi de Mendoza, druhému grófovi z Tendilly. Z tohto dôvodu je tiež známy ako Tendillov palác.

Dôvod, prečo je tento palác v ruinách, má svoj pôvod v nezhodách, ktoré vznikli v 18. storočí medzi potomkami grófa z Tendilly a Filipa V. Bourbonu. Po smrti arcivojvodu Karola II. Rakúskeho bez dedičov rodina Tendillovcov podporovala arcivojvodu Karola Rakúskeho namiesto Filipa Bourbonskeho. Po nástupe Filipa V. na trón boli prijaté odvetné opatrenia: v roku 1718 im bol odobratý starostovský úrad nad Alhambrou a neskôr aj nad palácom, ktorý bol rozobratý a jeho materiál predaný.

Niektoré z týchto materiálov sa znovu objavili v 20. storočí v súkromných zbierkach. Predpokladá sa, že z tohto paláca by mohla pochádzať takzvaná „šťastná dlaždica“, ktorá sa uchováva vo Valencijskom inštitúte Dona Juana v Madride.

Od roku 1740 sa na pozemku paláca nachádzali prenajaté zeleninové záhrady.

V roku 1929 túto oblasť získal späť španielsky štát a vrátil ju do vlastníctva Alhambry. Vďaka práci Leopolda Torresa Balbása, architekta a reštaurátora Alhambry, bol tento priestor vylepšený vytvorením archeologickej záhrady.

Palatínske mestské hradby mali pôvodne viac ako tridsať veží, z ktorých sa dodnes zachovalo len dvadsať. Spočiatku mali tieto veže čisto obrannú funkciu, hoci časom niektoré prijali aj obytné využitie.

Pri výjazde z Nasridských palácov, z oblasti Partal Alto, vedie dláždený chodník k Generalife. Táto trasa vedie pozdĺž múru, kde sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších veží komplexu, orámované záhradnou plochou s krásnym výhľadom na Albaicín a sady Generalife.

Jednou z najpozoruhodnejších veží je Veža vrcholov, ktorú postavil Mohamed II. a neskôr ju zrekonštruovali ďalší sultáni. Ľahko ho rozpoznateľne rozpoznáte podľa tehlových hradbových múrov v tvare pyramídy, odkiaľ môže pochádzať aj jeho názov. Iní autori sa však domnievajú, že názov pochádza z konzol, ktoré vyčnievajú z jeho horných rohov a ktoré držali machikulácie, obranné prvky umožňujúce čeliť útokom zhora.

Hlavnou funkciou veže bolo chrániť Arrabálsku bránu, ktorá sa nachádzala na jej základni a bola spojená s Cuesta del Rey Chico, čím sa uľahčoval prístup do štvrte Albaicín a starej stredovekej cesty, ktorá spájala Alhambru s Generalife.

V kresťanských časoch bola na posilnenie ochrany postavená vonkajšia bašta so stajňami, ktorú uzatvára nový vchod známy ako Železná brána.

Hoci sa veže bežne spájajú s výlučne vojenskou funkciou, je známe, že Torre de los Picos mala aj obytné využitie, o čom svedčí ornamentika v jej interiéri.

Torre de la Cautiva dostala postupom času rôzne názvy, ako napríklad Torre de la Ladrona alebo Torre de la Sultana, aj keď nakoniec zvíťazil ten najobľúbenejší: Torre de la Cautiva.

Tento názov nie je založený na overených historických faktoch, ale je skôr ovocím romantickej legendy, podľa ktorej bola Isabel de Solís uväznená v tejto veži. Neskôr konvertovala na islam pod menom Zoraida a stala sa Muley Hacénovou obľúbenou sultánkou. Táto situácia spôsobila napätie s Aixou, bývalou sultánkou a Boabdilovou matkou, keďže Zoraida – ktorej meno znamená „ranná hviezda“ – nahradila jej postavenie na dvore.

Výstavba tejto veže sa pripisuje sultánovi Jusufovi I., ktorý bol zodpovedný aj za palác Comares. Toto pripisovanie podporujú nápisy v hlavnej sále, dielo vezíra Ibn al-Yayyab, ktoré tohto sultána chvália.

V básňach vyrytých na stenách vezír opakovane používa tento výraz kal'ahurra, ktorý sa odvtedy používa na označenie opevnených palácov, ako je to aj v prípade tejto veže. Okrem obranných účelov sa vo vnútri veže nachádza bohato zdobený, autentický palác.

Čo sa týka výzdoby, hlavná sála sa vyznačuje soklom obloženým keramickými dlaždicami s geometrickými tvarmi v rôznych farbách. Medzi nimi vyniká fialová farba, ktorej výroba bola v tom čase obzvlášť náročná a drahá, preto bola vyhradená výlučne pre priestory veľkého významu.

Veža Infantov, rovnako ako Veža zajatcov, vďačí za svoje meno legende.

Toto je legenda o troch princeznách Zaide, Zoraide a Zorahaide, ktoré žili v tejto veži, príbeh, ktorý zhromaždil Washington Irving vo svojich slávnych *Príbehoch z Alhambry*.

Výstavba tejto palácovej veže, alebo *qalahurry*, sa pripisuje sultánovi Muhammadovi VII., ktorý vládol v rokoch 1392 až 1408. Preto je to jedna z posledných veží postavených dynastiou Nasridovcov.

Táto okolnosť sa odráža aj vo vnútornej výzdobe, ktorá vykazuje známky istého úpadku v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami väčšej umeleckej nádhery.

Na konci Paseo de las Torres, v najvýchodnejšej časti severnej steny, sa nachádzajú pozostatky valcovej veže: Torre del Cabo de Carrera.

Táto veža bola prakticky zničená v dôsledku výbuchov, ktoré v roku 1812 vykonali Napoleonove vojská počas ústupu z Alhambry.

Predpokladá sa, že bol postavený alebo prestavaný na príkaz katolíckych panovníkov v roku 1502, čo potvrdzuje dnes už stratený nápis.

Jeho názov pochádza z jeho polohy na konci ulice Calle Mayor v Alhambre, ktorá označuje hranicu alebo „cap de carrera“ uvedenej cesty.

Palác Karola V. so svojimi šesťdesiattri metrami na šírku a sedemnásť metrami na výšku sleduje proporcie klasickej architektúry, a preto je horizontálne rozdelený na dve úrovne s jasne odlišnou architektúrou a výzdobou.

Na výzdobu fasád boli použité tri druhy kameňa: sivý, kompaktný vápenec zo Sierry Elviry, biely mramor z Macaelu a zelený serpentín z Barranco de San Juan.

Vonkajšia výzdoba vyzdvihuje obraz cisára Karola V. a zdôrazňuje jeho cnosti prostredníctvom mytologických a historických odkazov.

Najpozoruhodnejšie fasády sú tie na južnej a západnej strane, obe navrhnuté ako triumfálne oblúky. Hlavný portál sa nachádza na západnej strane, kde sú hlavné dvere korunované okrídlenými víťazstvami. Na oboch stranách sú dvoje malé dvierka, nad ktorými sú medailóny s postavami vojakov na koňoch v bojovej polohe.

Na podstavcoch stĺpov sú symetricky zdvojené reliéfy. Centrálne reliéfy symbolizujú Mier: zobrazujú dve ženy sediace na kope zbraní, nesúce olivové ratolesti a podopierajúce Herkulove stĺpy, svetovú sféru s cisárskou korunou a mottom *PLUS ULTRA*, zatiaľ čo cherubíni spaľujú vojnové delostrelectvo.

Bočné reliéfy zobrazujú vojnové scény, ako napríklad bitku pri Pavii, kde Karol V. porazil francúzskeho kráľa Františka I.

Na vrchole sú balkóny lemované medailónmi zobrazujúcimi dva z dvanástich Herkulových diel: jeden zabíja Nemejského leva a druhý čelí krétskemu býkovi. V centrálnom medailóne sa nachádza erb Španielska.

V spodnej časti paláca vynikajú rustikálne kvádrové dosky, ktoré majú vyjadrovať pocit solídnosti. Nad nimi sú bronzové kruhy držané zvieracími postavami, ako sú levy – symboly moci a ochrany – a v rohoch dvojité orly, ktoré narážajú na cisársku moc a heraldický znak cisára: dvojhlavý orol Karola I. Španielskeho a V. Nemeckého.

Cisár Karol I. Španielsky a V. Svätej rímskej ríše, vnuk katolíckych panovníkov a syn Jana I. Kastílskeho a Filipa Krásneho, navštívil Granadu v lete 1526 po svadbe s Izabelou Portugalskou v Seville, aby tam strávil svadobnú cestu.

Po príchode bol cisár uchvátený čarom mesta a Alhambry a rozhodol sa postaviť nový palác v palatínskom meste. Tento palác by bol známy ako Nový kráľovský dom, na rozdiel od Nasridských palácov, ktoré boli odvtedy známe ako Starý kráľovský dom.

Diela boli zadané toledskému architektovi a maliarovi Pedrovi Machucovi, o ktorom sa hovorí, že bol Michelangelovým žiakom, čo by vysvetľovalo jeho hlboké znalosti klasickej renesancie.

Machuca navrhol monumentálny palác v renesančnom štýle so štvorcovým pôdorysom a kruhom integrovaným do interiéru, inšpirovaný pamiatkami klasickej antiky.

Výstavba sa začala v roku 1527 a bola z veľkej časti financovaná z poct, ktoré museli Moriskovia platiť, aby mohli naďalej žiť v Granade a zachovať si svoje zvyky a rituály.

V roku 1550 zomrel Pedro Machuca bez toho, aby dokončil palác. Bol to jeho syn Luis, kto v projekte pokračoval, ale po jeho smrti sa práce na istý čas zastavili. Obnovené boli v roku 1572 za vlády Filipa II. a zverené Juanovi de Oreovi na odporúčanie Juana de Herreru, architekta kláštora El Escorial. Avšak kvôli nedostatku zdrojov spôsobenému vojnou v Alpujarrase sa nedosiahol žiadny významný pokrok.

Až v 20. storočí bola výstavba paláca dokončená. Najprv pod vedením architekta a reštaurátora Leopolda Torresa Balbása a nakoniec v roku 1958 Franciscom Prietom Morenom.

Palác Karola V. bol koncipovaný ako symbol univerzálneho mieru, odrážajúci politické ašpirácie cisára. Karol V. však nikdy osobne nevidel palác, ktorý nariadil postaviť.

Múzeum Alhambra sa nachádza na prízemí paláca Karola V. a je rozdelené do siedmich miestností venovaných hispánsko-moslimskej kultúre a umeniu.

Nachádza sa v nej najkrajšia existujúca zbierka nasridského umenia, ktorá sa skladá z diel nájdených pri vykopávkach a reštaurovaniach vykonaných v samotnej Alhambre v priebehu času.

Medzi vystavenými dielami sú omietky, stĺpy, tesárske výrobky, keramika rôznych štýlov – napríklad slávna Váza s gazelami – kópia lampy z Veľkej mešity v Alhambre, ako aj náhrobné kamene, mince a ďalšie predmety s veľkou historickou hodnotou.

Táto zbierka je ideálnym doplnkom k návšteve monumentálneho komplexu, pretože poskytuje lepšie pochopenie každodenného života a kultúry počas obdobia Nasridov.

Vstup do múzea je bezplatný, hoci je dôležité poznamenať, že v pondelok je zatvorené.

Keď Pedro Machuca navrhol palác Karola V., použil geometrické tvary so silnou renesančnou symbolikou: štvorec predstavoval pozemský svet, vnútorný kruh symbolizoval božstvo a stvorenie a osemuholník – vyhradený pre kaplnku – spojil tieto dva svety.

Po vstupe do paláca sa ocitneme na impozantnom kruhovom nádvorí s portikom, ktoré je vzhľadom na exteriér vyvýšené. Toto nádvorie je obklopené dvoma nad sebou uskladnenými galériami, obe s tridsiatimi dvoma stĺpmi. Stĺpy na prízemí sú dórsko-toskánskeho rádu a na hornom poschodí iónskeho rádu.

Stĺpy boli vyrobené z pudingového alebo mandľového kameňa z granadského mesta El Turro. Tento materiál bol zvolený, pretože bol ekonomickejší ako mramor pôvodne plánovaný v návrhu.

Dolná galéria má prstencovú klenbu, ktorá bola pravdepodobne určená na výzdobu freskovými maľbami. Horná galéria má zase drevený kazetový strop.

Vlys, ktorý vedie okolo nádvoria, obsahuje *burokranios*, znázornenia volských lebiek, dekoratívny motív s koreňmi v starovekom Grécku a Ríme, kde sa používali vo vlysoch a hrobkách spojených s rituálnymi obetami.

Dve poschodia nádvoria sú spojené dvoma schodiskami: jedným na severnej strane, postaveným v 17. storočí, a druhým, tiež na severe, ktoré navrhol v 20. storočí architekt Francisco Prieto Moreno, ktorý sa venuje pamiatke Alhambry.

Hoci palác nikdy nebol využívaný ako kráľovská rezidencia, v súčasnosti v ňom sídlia dve dôležité múzeá: Múzeum výtvarného umenia na hornom poschodí s vynikajúcou zbierkou granadských malieb a sôch z 15. až 20. storočia a Múzeum Alhambra na prízemí, do ktorého sa vstupuje cez západnú vstupnú halu.

Okrem múzejnej funkcie sa centrálne nádvorie môže pochváliť výnimočnou akustikou, vďaka čomu je ideálnym miestom pre koncerty a divadelné predstavenia, najmä počas Medzinárodného hudobného a tanečného festivalu v Granade.

Na ulici Calle Real, na mieste susediacom so súčasným kostolom Santa María de la Alhambra, sa nachádza mešita The Bath.

Tento kúpeľ bol postavený za vlády sultána Muhammada III. a financovaný jizya, daň vyberaná kresťanom za výsadbu pôdy na hranici.

Použitie hammam Kúpanie bolo nevyhnutnou súčasťou každodenného života islamského mesta a Alhambra nebola výnimkou. Vďaka svojej blízkosti mešity slúžil tento kúpeľ kľúčovej náboženskej funkcii: umožňoval umývanie alebo očistné rituály pred modlitbou.

Jeho funkcia však nebola výlučne náboženská. Hammam slúžil aj ako miesto osobnej hygieny a bol dôležitým miestom spoločenských stretnutí.

Jeho používanie bolo regulované rozvrhmi, pričom muži ho používali ráno a ženy popoludní.

Moslimské kúpele, inšpirované rímskymi kúpeľmi, mali rovnaké usporiadanie komôr, hoci boli menšie a fungovali pomocou pary, na rozdiel od rímskych kúpeľov, ktoré boli ponorné.

Kúpeľňa pozostávala zo štyroch hlavných priestorov: oddychovej miestnosti alebo šatne, studenej alebo teplej miestnosti, horúcej miestnosti a k horúcej miestnosti pripojenej kotolne.

Použitý vykurovací systém bol hypokaust, podzemný vykurovací systém, ktorý ohrieval zem pomocou horúceho vzduchu generovaného pecou a distribuovaného cez komoru pod vozovkou.

Súčasný Parador de Turismo bol pôvodne kláštor San Francisco, postavený v roku 1494 na mieste starého paláca Nasridov, ktorý podľa tradície patril moslimskému princovi.

Po dobytí Granady katolícki panovníci postúpili tento priestor, aby založili prvý františkánsky kláštor v meste, čím splnili sľub daný patriarchovi z Assisi roky pred dobytím.

Postupom času sa toto miesto stalo prvým pohrebiskom katolíckych panovníkov. Mesiac a pol pred svojou smrťou v Medina del Campo v roku 1504 kráľovná Izabela vo svojom závete zanechala želanie byť pochovaná v tomto kláštore, oblečená vo františkánskom habite. V roku 1516 bol vedľa neho pochovaný kráľ Ferdinand.

Obaja tam zostali pochovaní až do roku 1521, kedy ich vnuk, cisár Karol V., nariadil preniesť ich pozostatky do Kráľovskej kaplnky v Granade, kde teraz odpočívajú spolu s Jánom I. Kastílskym, Filipom Krásnym a princom Miguelom de Paz.

Dnes je možné navštíviť toto prvé pohrebisko vstupom na nádvorie Paradoru. Pod kupolou muqarnas sú zachované pôvodné náhrobné kamene oboch panovníkov.

Od júna 1945 sa v tejto budove nachádza Parador de San Francisco, luxusné turistické ubytovanie, ktoré vlastní a prevádzkuje španielsky štát.

Slovo „medina“, ktoré v arabčine znamená „mesto“, označovalo najvyššiu časť kopca Sabika v Alhambre.

Táto medina bola domovom intenzívnej dennej činnosti, pretože to bola oblasť, kde sa sústreďovali obchody a obyvateľstvo, ktoré umožňovali život nasridského dvora v palatínskom meste.

Vyrábali sa tam textílie, keramika, chlieb, sklo a dokonca aj mince. Okrem bývania pre robotníkov sa tu nachádzali aj dôležité verejné budovy, ako sú kúpele, mešity, trhy, cisterny, pece, silá a dielne.

Pre správne fungovanie tohto miniatúrneho mesta mala Alhambra vlastný systém legislatívy, správy a výberu daní.

Dnes zostalo len niekoľko pozostatkov pôvodnej nasridskej mediny. K jej zhoršeniu prispela premena oblasti kresťanskými osadníkmi po dobytí a následne aj výbuchy pušného prachu spôsobené Napoleonovými vojskami počas ústupu.

V polovici 20. storočia sa uskutočnil archeologický program rehabilitácie a adaptácie tejto oblasti. V dôsledku toho bol pozdĺž starej stredovekej ulice vybudovaný aj upravený chodník, ktorý dnes spája Generalife.

V kráľovskej medine, pripojenej k južnej stene, sa nachádzajú pozostatky takzvaného paláca Abencerrajovcov, čo je kastiľský názov rodiny Banu Sarrayovcov, šľachtického rodu severoafrického pôvodu patriaceho k nasridskému dvoru.

Pozostatky, ktoré možno vidieť dnes, sú výsledkom vykopávok, ktoré sa začali v 30. rokoch 20. storočia, keďže miesto bolo predtým vážne poškodené, najmä v dôsledku výbuchov spôsobených Napoleonovými vojskami počas ich ústupu.

Vďaka týmto archeologickým vykopávkam bolo možné potvrdiť význam tejto rodiny na dvore Nasridovcov, a to nielen kvôli veľkosti paláca, ale aj kvôli jeho privilegovanej polohe: v hornej časti mediny, priamo na hlavnej mestskej osi Alhambry.

Brána spravodlivosti, v arabčine známa ako Báb aš-Šaría, je jednou zo štyroch vonkajších brán palatínskeho mesta Alhambra. Ako vonkajší vstup slúžil dôležitej obrannej funkcii, ako je vidieť na jeho dvojito zalomenej štruktúre a strmom svahu terénu.

Jeho výstavba, integrovaná do veže pripevnenej k južnej stene, sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. v roku 1348.

Dvere majú dva špicaté podkovovité oblúky. Medzi nimi sa nachádza otvorená plocha, známa ako buhedera, z ktorej bolo možné v prípade útoku brániť vchod hádzaním materiálov z terasy.

Okrem strategickej hodnoty má táto brána v islamskom kontexte silný symbolický význam. Obzvlášť vynikajú dva dekoratívne prvky: ruka a kľúč.

Ruka predstavuje päť pilierov islamu a symbolizuje ochranu a pohostinnosť. Kľúčom je, zo svojej strany, symbol viery. Ich spoločná prítomnosť by sa dala interpretovať ako alegória duchovnej a pozemskej moci.

Populárna legenda hovorí, že ak sa jedného dňa ruka a kľúč dotknú, bude to znamenať pád Alhambry... a s ním aj koniec sveta, pretože by to znamenalo stratu jej nádhery.

Tieto islamské symboly kontrastujú s ďalším kresťanským doplnkom: gotickou sochou Panny Márie s dieťaťom, dielom Ruberta Alemána, umiestnenou vo výklenku nad vnútorným oblúkom na príkaz katolíckych panovníkov po dobytí Granady.

Puerta de los Carros nezodpovedá pôvodnému otvoru v nasridskej stene. Bol otvorený medzi rokmi 1526 a 1536 s veľmi špecifickým funkčným účelom: umožniť prístup k vozom prepravujúcim materiál a stĺpy na stavbu paláca Karola V.

Dnes tieto dvere stále slúžia praktickému účelu. Ide o bezplatnú pešiu prístupovú bránu do komplexu, ktorá umožňuje voľný vstup do paláca Karola V. a múzeí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Okrem toho je to jediná brána otvorená pre autorizované vozidlá vrátane hostí hotelov nachádzajúcich sa v komplexe Alhambra, taxíkov, špeciálnych služieb, zdravotníckeho personálu a vozidiel údržby.

Palatinské mesto Alhambra bolo obklopené rozsiahlym múrom so štyrmi hlavnými prístupovými bránami zvonku. Aby sa zabezpečila ich obrana, tieto brány mali charakteristický zakrivený tvar, čo sťažovalo potenciálnym útočníkom postup a uľahčovalo prepadnutia zvnútra.

Brána siedmich poschodí, ktorá sa nachádza v južnej stene, je jedným z týchto vchodov. V časoch Nasridov bol známy ako Bib al-Gudur alebo „Puerta de los Pozos“ kvôli blízkej existencii síl alebo žalárov, pravdepodobne používaných ako väznice.

Jeho súčasný názov pochádza z všeobecného presvedčenia, že pod ním sa nachádza sedem úrovní alebo poschodí. Hoci boli zdokumentované iba dva, táto viera podnietila vznik viacerých legiend a príbehov, ako napríklad príbeh Washingtona Irvinga „Legenda o odkaze Maura“, ktorý spomína poklad ukrytý v tajných pivniciach veže.

Traduje sa, že toto bola posledná brána, ktorú použil Boabdil a jeho sprievod, keď 2. januára 1492 smerovali do Vega de Granada, aby odovzdali kľúče od kráľovstva katolíckym panovníkom. Rovnako tak práve cez túto bránu vstúpili prvé kresťanské vojská bez odporu.

Brána, ktorú vidíme dnes, je rekonštrukcia, pretože originál bol z veľkej časti zničený výbuchom Napoleonových vojsk počas ich ústupu v roku 1812.

Puerta del Vino bol hlavným vstupom do Mediny v Alhambre. Jeho výstavba sa pripisuje sultánovi Muhammadovi III. na začiatku 14. storočia, hoci jeho dvere neskôr prerobil Muhammad V.

Názov „Vínna brána“ nepochádza z obdobia Nasridovcov, ale z kresťanskej éry, ktorá sa začala v roku 1556, keď si obyvatelia Alhambry mohli na tomto mieste kupovať víno bez dane.

Keďže ide o vnútornú bránu, jej usporiadanie je rovné a priame, na rozdiel od vonkajších brán, ako je Brána spravodlivosti alebo Brána zbraní, ktoré boli navrhnuté so zalomením pre zlepšenie obrany.

Hoci neslúžila primárnym obranným funkciám, mala vo vnútri lavičky pre vojakov zodpovedných za kontrolu prístupu, ako aj miestnosť na poschodí, ktorá slúžila ako ubytovanie a oddychové priestory stráží.

Západná fasáda, otočená k Alcazabe, slúžila ako vstup. Nad prekladom podkovovitého oblúka sa nachádza symbol kľúča, slávnostný symbol privítania a dynastie Nasridovcov.

Na východnej fasáde, ktorá je otočená k palácu Karola V., sú obzvlášť pozoruhodné oblúkové španely zdobené dlaždicami vyrobenými technikou suchého lana, ktoré ponúkajú krásny príklad hispánsko-moslimského dekoratívneho umenia.

Počas dynastie Nasridovcov sa na mieste, kde dnes stojí kostol Santa María de la Alhambra, nachádzala mešita Aljama alebo Veľká mešita Alhambry, ktorú začiatkom 14. storočia postavil sultán Mohamed III.

Po dobytí Granady 2. januára 1492 bola mešita požehnaná pre kresťanské bohoslužby a slúžila sa v nej prvá omša. Rozhodnutím katolíckych panovníkov bol vysvätený pod patronátom svätej Márie a bolo tam zriadené prvé arcibiskupské sídlo.

Koncom 16. storočia bola stará mešita v havarijnom stave, čo viedlo k jej zbúraniu a výstavbe nového kresťanského chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1618.

Z islamskej budovy nezostali takmer žiadne zvyšky. Najvýznamnejším zachovaným predmetom je bronzová lampa s epigrafickým nápisom datovaným rokom 1305, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Národnom archeologickom múzeu v Madride. Repliku tejto lampy si môžete pozrieť v múzeu Alhambra v paláci Karola V.

Kostol Santa María de la Alhambra má jednoduchý pôdorys s jednou loďou a tromi bočnými kaplnkami na každej strane. Vnútri vyniká hlavný obraz: Panna Mária Angustiánska, dielo Torcuata Ruiza del Perala z 18. storočia.

Tento obraz, známy aj ako Panna Mária Milosrdná, je jediný, ktorý sa v Granade nosí v procesii každú Bielu sobotu, ak to počasie dovolí. Robí tak na nádhernom tróne, ktorý v reliéfnom striebre napodobňuje oblúky symbolického Patio de los Leones.

Zaujímavosťou je, že členom tohto bratstva bol aj granadský básnik Federico García Lorca.

Pred súčasným Parador de Turismo a smerom na východ sa nachádzajú pozostatky stredovekej garbiarne alebo byvolej farmy, zariadenia určeného na spracovanie koží: ich čistenie, činenie a farbenie. Toto bola bežná činnosť v celom al-Andaluse.

Garbiareň v Alhambre je v porovnaní s podobnými garbiarňami v severnej Afrike malá. Treba však vziať do úvahy, že jeho funkcia bola výlučne určená na pokrytie potrieb nasridského dvora.

Malo osem malých bazénov rôznych veľkostí, obdĺžnikových aj kruhových, kde sa skladovalo vápno a farbivá používané pri činení koží.

Táto činnosť si vyžadovala dostatok vody, a preto sa garbiareň nachádzala vedľa rieky Acequia Real, čím sa využíval jej neustály tok. Jeho existencia je tiež znakom veľkého množstva vody dostupného v tejto oblasti Alhambry.

Vodárenská veža je impozantná stavba nachádzajúca sa v juhozápadnom rohu múru Alhambry, neďaleko súčasného hlavného vchodu z pokladne. Hoci slúžil obranným funkciám, jeho najdôležitejšou úlohou bolo chrániť vstup do Acequia Real, odtiaľ pochádza aj jeho názov.

Zavlažovacia priekopa sa po prekročení akvaduktu dostala do palatínskeho mesta a ohraničovala severnú stranu veže, aby zásobovala vodou celú Alhambru.

Veža, ktorú vidíme dnes, je výsledkom dôkladnej rekonštrukcie. Počas ústupu Napoleonových vojsk v roku 1812 utrpel vážne škody spôsobené výbuchmi pušného prachu a do polovice 20. storočia bol zredukovaný takmer na svoje pevné základy.

Táto veža bola nevyhnutná, pretože umožňovala vstup vody – a teda aj života – do palatínskeho mesta. Pôvodne na vrchu Sabika chýbali prirodzené zdroje vody, čo predstavovalo pre Nasridov značnú výzvu.

Z tohto dôvodu sultán Muhammad I. nariadil rozsiahly projekt hydrotechniky: výstavbu takzvanej Sultánovej priekopy. Táto zavlažovacia priekopa zachytáva vodu z rieky Darro, ktorá je vzdialená asi šesť kilometrov a nachádza sa vo vyššej nadmorskej výške, pričom využíva svah na odvádzanie vody gravitáciou.

Infraštruktúra zahŕňala akumulačnú hrádzu, vodné koleso poháňané zvieratami a tehlový kanál – acequia – ktorý vedie pod zemou cez hory a vstupuje do hornej časti Generalife.

Aby prekonali strmý svah medzi Cerro del Sol (Generalife) a kopcom Sabika (Alhambra), inžinieri postavili akvadukt, kľúčový projekt na zabezpečenie zásobovania vodou celého monumentálneho komplexu.

Alcazaba je najprimitívnejšou časťou monumentálneho komplexu, postaveného na pozostatkoch starovekej pevnosti Zirid.

Počiatky nasridskej Alcazaby siahajú do roku 1238, keď sa prvý sultán a zakladateľ nasridskej dynastie Muhammad Ibn al-Alhmar rozhodol presunúť sídlo sultanátu z Albaicínu na protiľahlý kopec Sabika.

Miesto, ktoré si Al-Ahmar vybral, bolo ideálne, pretože Alcazaba, ktorá sa nachádzala na západnom konci kopca a mala trojuholníkový pôdorys, veľmi podobný prove lode, zaručovala optimálnu obranu pre to, čo sa neskôr stalo palatínskym mestom Alhambra, postaveným pod jej ochranou.

Alcazaba, vybavená niekoľkými hradbami a vežami, bola postavená s jasným obranným zámerom. V skutočnosti to bolo dozorné centrum vďaka svojej polohe dvesto metrov nad mestom Granada, ktoré zaručovalo vizuálnu kontrolu nad celým okolitým územím a predstavovalo symbol moci.

Vo vnútri sa nachádza vojenská štvrť a časom sa Alcazaba etablovala ako malé, nezávislé mikromesto pre vysokopostavených vojakov, zodpovedných za obranu a ochranu Alhambry a jej sultánov.

Po vstupe do citadely sa ocitneme v niečom, čo vyzerá ako labyrint, hoci v skutočnosti ide o proces architektonickej obnovy pomocou anastylózy, ktorá umožnila obnovu starej vojenskej štvrte, ktorá zostala zasypaná až do začiatku dvadsiateho storočia.

V tejto štvrti sídlila sultánova elitná garda a zvyšok vojenského kontingentu zodpovedného za obranu a bezpečnosť Alhambry. Bolo to teda malé mesto v rámci samotného palatínskeho mesta Alhambra so všetkým potrebným pre každodenný život, ako napríklad bývanie, dielne, pekáreň s pecou, sklady, cisterna, hammam atď. Týmto spôsobom bolo možné oddeliť vojenské a civilné obyvateľstvo.

V tejto štvrti môžeme vďaka tejto rekonštrukcii kontemplovať typické usporiadanie moslimského domu: vchod s rohovým vchodom, malé nádvorie ako centrálnu os domu, miestnosti obklopujúce nádvorie a latrínu.

Okrem toho, na začiatku dvadsiateho storočia, bola v podzemí objavená väznica. Zvonku ho ľahko spoznáte podľa moderného točitého schodiska, ktoré k nemu vedie. V tomto žalári boli držaní väzni, ktorí mohli byť zneužití na získanie významných výhod, či už politických alebo ekonomických, alebo inými slovami, ľudia s vysokou výmennou hodnotou.

Toto podzemné väzenie má tvar obráteného lievika a kruhový pôdorys. Čo týmto zajatcom znemožnilo útek. V skutočnosti boli väzni dovnútra privádzaní pomocou systému kladiek alebo lán.

Prašná veža slúžila ako obranné opevnenie na južnej strane Velej veže a odtiaľ začínala vojenská cesta, ktorá viedla k Červeným vežiam.

Od roku 1957 sa v tejto veži nachádzajú verše vyryté do kameňa, ktorých autorstvo zodpovedá mexickému Franciscovi de Icaza:

„Daj almužnu, žena, v živote nie je nič,“
ako trest za slepotu v Granade.“

Priestor, ktorý zaberá Adarvesova záhrada, pochádza zo šestnásteho storočia, keď bola v rámci adaptácie Alcazaby na delostrelectvo postavená delostrelecká platforma.

Už v sedemnástom storočí stratilo vojenské využitie svoj význam a piaty markíz z Mondéjaru sa po tom, čo bol v roku 1624 vymenovaný za správcu Alhambry, rozhodol premeniť tento priestor na záhradu vyplnením priestoru medzi vonkajším a vnútorným múrom zemou.

Existuje legenda, ktorá tvrdí, že práve na tomto mieste boli nájdené ukryté porcelánové vázy naplnené zlatom, pravdepodobne ukryté poslednými moslimami, ktorí obývali túto oblasť, a že časť nájdeného zlata markíz použil na financovanie vytvorenia tejto krásnej záhrady. Predpokladá sa, že jedna z týchto váz je možno jednou z dvadsiatich veľkých zlatých hlinených nádob z obdobia Nasridov, ktoré sa zachovali na svete. Dve z týchto váz môžeme vidieť v Národnom múzeu hispánsko-moslimského umenia, ktoré sa nachádza na prízemí paláca Karola V.

Jedným z pozoruhodných prvkov tejto záhrady je prítomnosť fontány v tvare kotliaku v centrálnej časti. Táto fontána mala rôzne miesta, najvýraznejšia a najvýznamnejšia bola v Patio de los Leones, kde bola umiestnená v roku 1624 nad fontánou levov, čo viedlo k jej následnému poškodeniu. Pohár stál na tomto mieste až do roku 1954, kedy bol odstránený a umiestnený sem.

Za dynastie Nasridovcov bola táto veža známa ako Torre Mayor a od šestnásteho storočia sa nazývala aj Torre del Sol, pretože slnko sa na poludnie odrážalo vo veži a fungovalo ako slnečné hodiny. Jeho súčasný názov však pochádza zo slova velar, keďže vďaka svojej výške dvadsaťsedem metrov poskytuje výhľad o tristo šesťdesiat stupňov, ktorý by umožnil vidieť akýkoľvek pohyb.

Vzhľad veže sa v priebehu času menil. Pôvodne mala na svojej terase cimbuří, ktoré však zaniklo v dôsledku niekoľkých zemetrasení. Zvon bol pridaný po dobytí Granady kresťanmi.

Toto slúžilo na varovanie obyvateľstva pred akýmkoľvek možným nebezpečenstvom, zemetrasením alebo požiarom. Zvuk tohto zvona sa tiež používal na reguláciu zavlažovacích harmonogramov v oblasti Vega de Granada.

V súčasnosti a podľa tradície sa zvon zvoní každého 2. januára na pamiatku dobytia Granady 2. januára 1492.

Brána Puerta de las Armas, ktorá sa nachádzala v severnej stene Alcazaby, bola jedným z hlavných vstupov do Alhambry.

Počas dynastie Nasridov občania prekračovali rieku Darro cez most Cadí a vystupovali na kopec po ceste, ktorú dnes skrýva les San Pedro, až kým nedosiahli bránu. Vnútri brány museli pred vstupom do ohrady odložiť zbrane, odtiaľ pochádza aj názov „Brána zbraní“.

Z terasy tejto veže si teraz môžeme vychutnať jeden z najkrajších panoramatických výhľadov na mesto Granada.

Hneď pred nami sa nachádza štvrť Albaicín, ktorú rozpoznajú biele domy a labyrint uličiek. Táto štvrť bola v roku 1994 vyhlásená za svetové dedičstvo UNESCO.

Práve v tejto štvrti sa nachádza jeden z najznámejších výhľadov Granady: Mirador de San Nicolás.

Napravo od Albaicínu sa nachádza štvrť Sacromonte.

Sacromonte je typická stará cigánska štvrť Granady a rodisko flamenca. Táto štvrť sa vyznačuje aj prítomnosťou troglodytských obydlí: jaskýň.

Na úpätí Albaicínu a Alhambry leží Carrera del Darro, pri brehoch rovnomennej rieky.

Veža pocty je jednou z najstarších veží v Alcazabe s výškou dvadsaťšesť metrov. Má šesť poschodí, terasu a podzemnú kobku.

Vďaka výške veže bola z jej terasy nadviazaná komunikácia so strážnymi vežami kráľovstva. Táto komunikácia sa nadväzovala prostredníctvom systému zrkadiel cez deň alebo dymu z ohňov v noci.

Predpokladá sa, že vzhľadom na vyčnievajúcu polohu veže na kopci to bolo pravdepodobne miesto vybrané na vystavenie zástav a červených vlajok dynastie Nasridovcov.

Základ tejto veže kresťania spevnili takzvanou Kockovou vežou.

Po dobytí Granady katolícki panovníci plánovali sériu reforiem na prispôsobenie Alcazaby delostrelectvu. Kocková veža sa teda týči nad Tahona vežou, ktorá vďaka svojmu valcovitému tvaru poskytuje väčšiu ochranu pred možnými nárazmi v porovnaní so štvorcovými Nasridskými vežami.

Generalife, ktorá sa nachádzala na Cerro del Sol, bola sultánovou almuniou, alebo inými slovami, honosným vidieckym sídlom so sadmi, kde sa okrem poľnohospodárstva chovali aj zvieratá pre nasridský dvor a praktizoval sa lov. Odhaduje sa, že jeho výstavbu začal koncom trinásteho storočia sultán Muhammad II., syn zakladateľa dynastie Nasridovcov.

Názov Generalife pochádza z arabského slova „yannat-al-arif“, čo znamená architektova záhrada alebo sad. V nasridskom období to bol oveľa väčší priestor s najmenej štyrmi sadmi a rozprestieral sa až na miesto dnes známe ako „pláň jarabice“.

Tento vidiecky dom, ktorý vezír Ibn al-Jajjáb nazval Kráľovským domom šťastia, bol palác: sultánov letný palác. Napriek blízkosti Alhambry mu poskytlo dostatočné súkromie, aby si mohol oddýchnuť od napätia dvora a vládneho života a zároveň si užiť príjemnejšie teploty. Vzhľadom na svoju polohu vo vyššej nadmorskej výške ako palatinské mesto Alhambra teplota vo vnútri klesala.

Keď bola Granada dobytá, Generalife sa stal majetkom katolíckych panovníkov, ktorí ho dali pod ochranu alcaide alebo veliteľa. Filip II. nakoniec postúpil trvalé starostovanie a vlastníctvo miesta rodine Granada Venegas (rodine konvertovaných Moriscos). Štát získal toto miesto späť až po súdnom spore, ktorý trval takmer 100 rokov a skončil sa mimosúdnym vyrovnaním v roku 1921.

Dohoda, na základe ktorej by sa Generalife stal národnou pamiatkovou lokalitou a bol by spravovaný spoločne s Alhambrou prostredníctvom Správnej rady, čím by sa vytvorila Správna rada Alhambry a Generalife.

Amfiteáter pod holým nebom, na ktorý sme narazili cestou k palácu Generalife, bol postavený v roku 1952 s úmyslom hostiť, ako každé leto, Medzinárodný hudobný a tanečný festival v Granade.

Od roku 2002 sa koná aj festival flamenca venovaný najslávnejšiemu básnikovi Granady: Federicovi Garcíovi Lorcovi.

Za dynastie Nasridovcov začínala cesta, ktorá spájala palatinské mesto a Generalife, od Puerta del Arabal, ktorú ohraničovala takzvaná Torre de los Picos, pomenovaná tak, pretože jej cimbuří končí tehlovými pyramídami.

Bola to kľukatá, svahovitá cesta, z oboch strán chránená vysokými múrmi pre väčšiu bezpečnosť a viedla k vchodu do Patio del Descabalgamiento.

Tieto ruiny alebo základy sú archeologickými pozostatkami toho, čo kedysi bolo takzvaným Domom priateľov. Jeho názov a použitie sa k nám dostali vďaka „Traktátu o poľnohospodárstve“ od Ibn Luyúna zo 14. storočia.

Bolo to teda obydlie určené pre ľudí, priateľov alebo príbuzných, ktorých si sultán vážil a považoval za dôležité mať ich blízko pri sebe, ale bez narušenia ich súkromia, takže išlo o izolované obydlie.

Tento oleandrový chodník bol postavený v polovici 19. storočia pri príležitosti návštevy kráľovnej Alžbety II. a s cieľom vytvoriť monumentálnejší prístup do hornej časti paláca.

Oleander je ďalší názov pre ružový vavrín, ktorý sa na tejto prechádzke objavuje v podobe ozdobnej klenby. Na začiatku prechádzky, za Hornými záhradami, sa nachádza jeden z najstarších exemplárov maurskej myrty, ktorá bola takmer stratená a ktorej genetický odtlačok prsta sa dodnes skúma.

Je to jedna z najcharakteristickejších rastlín Alhambry, ktorá sa vyznačuje kučeravými listami, ktoré sú väčšie ako u bežnej myrty.

Paseo de las Adelfas sa spája s Paseo de los Cipreses, ktorá slúži ako spojnica vedúca návštevníkov k Alhambre.

Jedným z najlepšie zachovaných a jedinečných prvkov Generalife je takzvané Vodné schodisko. Predpokladá sa, že za dynastie Nasridov malo toto schodisko – rozdelené na štyri časti s tromi medziľahlými plošinami – vodné kanály, ktoré tiekli cez dve glazované keramické zábradlia napájané Kráľovským kanálom.

Toto vodovodné potrubie siahalo až k malému oratóriu, o ktorom sa nezachovali žiadne archeologické informácie. Na jeho mieste sa od roku 1836 nachádza romantická vyhliadková plošina, ktorú v tom čase postavil správca panstva.

Výstup po tomto schodisku, orámovanom vavrínovou klenbou a šumením vody, pravdepodobne vytváral ideálne prostredie na stimuláciu zmyslov, vstup do prostredia priaznivého pre meditáciu a vykonávanie omývania pred modlitbou.

Odhaduje sa, že v areáli okolo paláca museli byť najmenej štyri veľké záhrady usporiadané na rôznych úrovniach alebo paratách, ohraničené nepálenými múrmi. Názvy týchto sadov, ktoré sa k nám zachovali, sú: Grande, Colorada, Mercería a Fuente Peña.

Tieto sady sa od 14. storočia vo väčšej či menšej miere pestujú rovnakými tradičnými stredovekými technikami. Vďaka tejto poľnohospodárskej produkcii si nasridský dvor udržal určitú nezávislosť od iných externých poľnohospodárskych dodávateľov, čo mu umožňovalo uspokojovať vlastné potravinové potreby.

Používali sa nielen na pestovanie zeleniny, ale aj ovocných stromov a pastvín pre zvieratá. Napríklad sa dnes pestujú artičoky, baklažány, fazuľa, figy, granátové jablká a mandľovníky.

Zachované sady dnes naďalej využívajú rovnaké poľnohospodárske výrobné techniky ako v stredoveku, čo dáva tomuto priestoru veľkú antropologickú hodnotu.

Do týchto záhrad sa dostanete z Patio de la Sultana strmým schodiskom z 19. storočia, nazývaným Levie schodisko, kvôli dvom glazovaným hlineným figúram nad bránou.

Tieto záhrady možno považovať za príklad romantickej záhrady. Nachádzajú sa na stĺpoch a tvoria najvyššiu časť Generalife s nádherným výhľadom na celý monumentálny komplex.

Vyniká prítomnosť krásnych magnólií.

Ružové záhrady pochádzajú z 30. a 50. rokov 20. storočia, keď štát v roku 1921 získal Generalife.

Následne vznikla potreba zvýšiť hodnotu opustenej oblasti a strategicky ju prepojiť s Alhambrou prostredníctvom postupného a plynulého prechodu.

Patio de la Acequia, v 19. storočí nazývané aj Patio de la Ría, má dnes obdĺžnikový pôdorys s dvoma pavilónmi orientovanými oproti sebe a arkádou.

Názov nádvoria pochádza z Kráľovského kanála, ktorý prechádza týmto palácom a okolo ktorého sú na nižšej úrovni usporiadané štyri záhrady v ortogonálnych parteroch. Na oboch stranách zavlažovacej priekopy sa nachádzajú fontány, ktoré tvoria jeden z najobľúbenejších obrazov paláca. Tieto fontány však nie sú originálne, pretože narúšajú pokoj a mier, ktoré sultán hľadal počas chvíľ odpočinku a meditácie.

Tento palác prešiel početnými premenami, pretože toto nádvorie bolo pôvodne uzavreté pre výhľady, ktoré dnes nachádzame cez galériu 18 oblúkov v štýle belvederu. Jediná časť, ktorá by vám umožnila kontemplovať krajinu, by bola centrálna vyhliadka. Z tohto pôvodného hľadiska, sediac na podlahe a opretý o parapet, bolo možné kontemplovať panoramatický výhľad na palácové mesto Alhambra.

Ako dôkaz jeho minulosti nájdeme na vyhliadkovom bode nasridskú výzdobu, kde vyniká prekrytie omietky sultána Izmaila I. nad omietkou Mohameda III. Z toho je jasné, že každý sultán mal iný vkus a potreby a podľa toho si upravoval paláce, čím zanechal svoju vlastnú stopu alebo odtlačok.

Keď prechádzame okolo vyhliadky a pozrieme sa na vnútro oblúkov, nájdeme aj emblémy katolíckych panovníkov, ako sú jarmo a šípy, ako aj motto „Tanto Monta“.

Východná strana nádvoria je nová kvôli požiaru, ku ktorému došlo v roku 1958.

Pred vstupom na Patio de la Acequia nájdeme Patio de la Guardia. Jednoduchý dvor s portikami a galériami, v jeho strede fontána, ktorú zdobia aj horké pomarančovníky. Toto nádvorie muselo slúžiť ako kontrolná zóna a predsieň pred vstupom do letných komnát sultána.

Na tomto mieste vyniká to, že po vyjdení strmých schodov nájdeme dvere orámované prekladom zdobeným dlaždicami v odtieňoch modrej, zelenej a čiernej na bielom pozadí. Môžeme tiež vidieť, hoci opotrebovaný plynutím času, Nasridov kľúč.

Keď vystupujeme po schodoch a prechádzame týmto vchodom, narazíme na zákrutu, strážne lavice a strmé, úzke schodisko, ktoré nás vedie do paláca.

Patio de la Sultana je jedným z najviac premenených priestorov. Predpokladá sa, že miesto, ktoré teraz zaberá toto nádvorie – nazývané aj Cyprusové nádvorie – bolo oblasťou určenou pre bývalý hammam, kúpele Generalife.

V 16. storočí stratila túto funkciu a stala sa záhradou. Postupom času bola vybudovaná severná galéria spolu s bazénom v tvare U, fontánou v jej strede a tridsiatimi ôsmimi hlučnými tryskami.

Z nasridského obdobia sa zachovali iba vodopád Acequia Real, chránený za plotom, a malý úsek kanála, ktorý odvádza vodu smerom k námestiu Patio de la Acequia.

Názov „Cyprusová terasa“ je spôsobený mŕtvym, storočným cyprusom, z ktorého dnes zostal iba kmeň. Vedľa nej sa nachádza keramická plaketa z Granady, ktorá nám rozpráva o legende Ginésa Péreza de Hita zo 16. storočia, podľa ktorej bol tento cyprus svedkom ľúbostných stretnutí obľúbenca posledného sultána Boabdila so vznešeným rytierom z rodu Abencerrajov.

Patio del Descabalgamiento, známe aj ako Patio Polo, je prvým nádvorím, s ktorým sa stretneme pri vstupe do paláca Generalife.

Dopravným prostriedkom, ktorý sultán používal na prístup do Generalife, bol kôň, a preto potreboval miesto, kde by mohol tieto zvieratá zosadnúť a ubytovať. Predpokladá sa, že toto nádvorie bolo určené na tento účel, pretože sa tu nachádzali stajne.

Mala podporné lavice na nastupovanie a zosadanie z koňa a v bočných arkádach dve stajne, ktoré v spodnej časti slúžili ako stajne a v hornej časti ako senníky. Chýbať nemohla ani napájačka s čerstvou vodou pre kone.

Za zmienku stojí: nad prekladom dverí vedúcich na ďalšie nádvorie nachádzame kľúč od Alhambry, symbol dynastie Nasridovcov, predstavujúci pozdrav a vlastníctvo.

Severný portikus je najlepšie zachovaný a bol určený na ubytovanie sultánových komnát.

Nachádzame portikus s piatimi oblúkmi podopretými stĺpmi a alhamíami na ich koncoch. Za týmto portikom a pre prístup do Kráľovskej siene prechádzate trojitým oblúkom, v ktorom sú básne hovoriace o bitke pri La Vega alebo Sierra Elvira v roku 1319, čo nám poskytuje informácie o datovaní miesta.

Po stranách tohto trojitého oblúka sa nachádzajú aj *taqy*, malé výklenky vykopané v stene, kam sa umiestňovala voda.

Kráľovská sieň, ktorá sa nachádzala v štvorcovej veži zdobenej sadrokartónom, bola miestom, kde sultán – napriek tomu, že to bol palác pre oddych – prijímal naliehavé audiencie. Tieto audiencie, podľa tam zaznamenaných veršov, museli byť krátke a priame, aby neprimerane nerušili emírov odpočinok.

Nasridské paláce tvoria najvýznamnejšiu a najvýraznejšiu časť monumentálneho komplexu. Boli postavené v 14. storočí, v období, ktoré možno považovať za jedno z najväčších slávnych období dynastie Nasridovcov.

Tieto paláce boli priestorom vyhradeným pre sultána a jeho blízkych príbuzných, kde sa odohrával rodinný život, ale aj oficiálny a administratívny život kráľovstva.

Paláce sú: Mexuar, Comaresov palác a Leví palác.

Každý z týchto palácov bol postavený nezávisle, v rôznych časoch a s vlastnými odlišnými funkciami. Po dobytí Granady boli paláce zjednotené a od tej chvíle sa stali známymi ako Kráľovský dom a neskôr ako Starý kráľovský dom, keď sa Karol V. rozhodol postaviť si vlastný palác.

Mexuar je najstaršou časťou Nasridských palácov, ale je to aj priestor, ktorý v priebehu času prešiel najväčšími premenami. Jeho názov pochádza z arabského slova *Maswar*, ktoré označuje miesto, kde sa stretávala *Súra* alebo Rada ministrov sultána, čím odhaľuje jednu z jeho funkcií. Bola to tiež predsieň, kde sultán vykonával spravodlivosť.

Výstavba Mexuaru sa pripisuje sultánovi Isma'ílovi I. (1314 – 1325) a upravil ho jeho vnuk Muhammad V. Najviac však tento priestor premenili kresťania, ktorí ho premenili na kaplnku.

V nasridskom období bol tento priestor oveľa menší a bol organizovaný okolo štyroch centrálnych stĺpov, kde je stále viditeľná charakteristická nasridská kubická hlavica, natretá kobaltovo modrou farbou. Tieto stĺpy podopierala lucerna, ktorá poskytovala zenitálne svetlo a ktorá bola v 16. storočí odstránená, aby sa vytvorili horné miestnosti a bočné okná.

Aby sa priestor premenil na kaplnku, podlaha bola znížená a vzadu bol pridaný malý obdĺžnikový priestor, teraz oddelený drevenou balustrádou, ktorá označuje, kde sa nachádzal horný chór.

Keramická dlaždicová soklová lišta s hviezdicovou výzdobou bola prinesená odinakiaľ. Medzi jeho hviezdami môžete striedavo vidieť: erb Nasridského kráľovstva, erb kardinála Mendozu, dvojhlavého orla Rakúšanov, motto „Niet víťaza okrem Boha“ a Herkulove stĺpy z cisárskeho štítu.

Nad podstavcom sa nachádza sadrový epigrafický vlys s nápisom: „Kráľovstvo je Božie. Sila je Božia. Sláva je Božia.“ Tieto nápisy nahrádzajú kresťanské ejakulácie: "Christus regnat. Christus vincit. Christus imperat."

Súčasný vchod do Mexuaru bol otvorený v modernej dobe, pričom sa zmenilo umiestnenie jedného z Herkulových stĺpov s mottom „Plus Ultra“, ktorý bol presunutý na východnú stenu. Sadrová koruna nad dverami zostáva na pôvodnom mieste.

V zadnej časti miestnosti vedú dvere do oratória, do ktorého sa pôvodne vchádzalo cez galériu Machuca.

Tento priestor je jedným z najviac poškodených v Alhambre v dôsledku výbuchu prachárne v roku 1590. Obnovený bol v roku 1917.

Počas rekonštrukcie bola úroveň podlahy znížená, aby sa predišlo nehodám a uľahčili sa návštevy. Ako svedok pôvodnej úrovne zostala pod oknami súvislá lavica.

Túto pôsobivú fasádu, rozsiahlo zrekonštruovanú medzi 19. a 20. storočím, dal postaviť Mohamed V. na pamiatku dobytia Algecirasu v roku 1369, ktoré mu zaručilo nadvládu nad Gibraltárskym prielivom.

Na tomto nádvorí sultán prijímal poddaných, ktorým bola udelená zvláštna audiencia. Bol umiestnený v centrálnej časti fasády, na streche medzi dvoma dverami a pod veľkou odkvapovou strechou, majstrovským dielom nasridského tesárstva, ktoré ho korunovalo.

Fasáda má veľkú alegorickú záťaž. V ňom si subjekty mohli prečítať:

„Moje postavenie je postavenie koruny a moja brána je vidlica: Západ verí, že vo mne je Východ.“
Al-Gani bi-llah mi poveril otvorením dverí k víťazstvu, ktoré sa ohlasuje.
No, čakám, kedy sa objaví, keď sa ráno odhalí horizont.
Kiežby Boh urobil jeho dielo tak krásnym, ako je jeho charakter a postava!

Dvere vpravo slúžili ako prístup do súkromných priestorov a služobnej oblasti, zatiaľ čo dvere vľavo, cez zakrivenú chodbu s lavicami pre stráž, umožňujú prístup do paláca Comares, konkrétne do Patio de los Arrayanes.

Poddaní, ktorí získali audienciu, čakali pred fasádou, oddelení od sultána kráľovskou strážou, v miestnosti dnes známej ako Zlatá izba.

Názov *Zlatá štvrť* pochádza z obdobia katolíckych panovníkov, keď bol kazetový strop z obdobia Nasridov premaľovaný zlatými motívmi a boli doň začlenené emblémy panovníkov.

V strede nádvoria sa nachádza nízka mramorová fontána s galónmi, replika fontány Lindaraja, ktorá sa nachádza v múzeu Alhambra. Na jednej strane hromady vedie mreža do tmavej podzemnej chodby, ktorú používal strážca.

Jednou z charakteristík hispánsko-moslimského domu je prístup do obydlia cez zakrivenú chodbu, ktorá vedie na otvorený dvor, centrum života a organizácie domu, vybavený vodným prvkom a vegetáciou. Rovnaký koncept sa nachádza aj v Patio de los Arrayanes, ale vo väčšom meradle, s dĺžkou 36 metrov a šírkou 23 metrov.

Námestie Arrayanes je centrom paláca Comares, kde sa odohrávala politická a diplomatická činnosť Nasridského kráľovstva. Je to obdĺžniková terasa impozantných rozmerov, ktorej centrálnou osou je veľký bazén. V ňom pokojná voda pôsobí ako zrkadlo, ktoré dodáva priestoru hĺbku a vertikalitu, čím vytvára palác na vode.

Na oboch koncoch bazéna trysky jemne vstrekujú vodu, aby nenarušili zrkadlový efekt ani ticho miesta.

Po stranách bazéna sa nachádzajú dva záhony myrt, ktoré dali súčasnému miestu názov: Patio de los Arrayanes. V minulosti bolo známe aj ako Patio de la Alberca.

Prítomnosť vody a vegetácie nie je len reakciou na ornamentálne alebo estetické kritériá, ale aj zámerom vytvoriť príjemné priestory, najmä v lete. Voda osviežuje prostredie, zatiaľ čo vegetácia udržiava vlhkosť a dodáva arómu.

Na dlhších stranách nádvoria sa nachádzajú štyri samostatné obydlia. Na severnej strane stojí veža Comares, v ktorej sa nachádza Trónna sála alebo Sála veľvyslancov.

Na južnej strane fasáda pôsobí ako trompe l'oeil, keďže budova, ktorá existovala za ňou, bola zbúraná, aby spojila Palác Karola V. so Starým kráľovským domom.

Pred vstupom do Nasridských palácov, ak sa pozrieme doľava, nájdeme dva nádvoria.

Prvým je Patio de la Mezquita, pomenované podľa malej mešity nachádzajúcej sa v jednom z jeho rohov. Od 20. storočia je však známa aj ako Madrasa kniežat, pretože jej štruktúra sa podobá Madrase v Granade.

Ďalej sa nachádza Patio de Machuca, pomenované po architektovi Pedrovi Machucovi, ktorý mal v 16. storočí na starosti dohľad nad výstavbou paláca Karola V. a ktorý tam sídlil.

Toto nádvorie je ľahko rozpoznateľné podľa bazéna s laločnatými okrajmi v jeho strede, ako aj podľa klenutých cyprusov, ktoré neinvazívnym spôsobom obnovujú architektonický vzhľad priestoru.

Lodná miestnosť je predsieň do Trónnej sály alebo miestnosti veľvyslancov.

Na zárubniach oblúka, ktorý vedie do tejto miestnosti, nachádzame výklenky obložené mramorom a zdobené farebnými dlaždicami. Toto je jeden z najcharakteristickejších ornamentálnych a funkčných prvkov nasridských palácov: *taqas*.

*Taqas* sú malé výklenky vyhĺbené v stenách, vždy usporiadané vo dvojiciach a oproti sebe. Používali sa na uchovávanie džbánov s čerstvou vodou na pitie alebo s voňavou vodou na umývanie rúk.

Súčasný strop haly je reprodukciou originálu, ktorý zhorel pri požiari v roku 1890.

Názov tejto miestnosti pochádza z fonetickej zmeny arabského slova *baraka*, ktoré znamená „požehnanie“ a ktoré sa na stenách tejto miestnosti opakovane opakuje. Nepochádza to, ako sa všeobecne verí, z tvaru obrátenej strechy lode.

Práve na tomto mieste si noví sultáni žiadali požehnanie svojho boha predtým, ako boli korunovaní v trónnej sieni.

Pred vstupom do Trónnej sály nájdeme dva bočné vchody: vpravo malé oratórium s mihrábom; a naľavo prístupové dvere do vnútra veže Comares.

Veľvyslanecká sieň, nazývaná aj Trónna sieň alebo Comaresova sieň, je miestom sultánovho trónu, a teda centrom moci dynastie Nasridovcov. Možno z tohto dôvodu sa nachádza v Torre de Comares, najväčšej veži v monumentálnom komplexe, vysokej 45 metrov. Jeho etymológia pochádza z arabského slova *arsh*, čo znamená stan, pavilón alebo trón.

Miestnosť má tvar dokonalej kocky a jej steny sú pokryté bohatou výzdobou až po strop. Po stranách je deväť rovnakých výklenkov zoskupených po troch s oknami. Ten oproti vchodu sa vyznačuje prepracovanejšou výzdobou, keďže to bolo miesto, ktoré zaberal sultán, podsvietený, čo uprednostňovalo efekt oslňovania a prekvapenia.

V minulosti boli okná pokryté vitrážami s geometrickými tvarmi nazývanými *kumárie*. Tieto boli stratené kvôli rázovej vlne zo skladu prachu, ktorý explodoval v roku 1590 v Carrera del Darro.

Dekoratívna bohatosť obývačky je extrémna. Začína sa to v spodnej časti geometricky tvarovanými dlaždicami, ktoré vytvárajú vizuálny efekt podobný kaleidoskopu. Pokračuje na stenách štukami, ktoré vyzerajú ako zavesené tapisérie, zdobené rastlinnými motívmi, kvetmi, mušľami, hviezdami a bohatou epigrafikou.

Súčasné písmo je dvojakého typu: kurzíva, najbežnejšia a ľahko rozpoznateľná; a kufické písmo, kultivované písmo s priamočiarymi a hranatými tvarmi.

Spomedzi všetkých nápisov je najpozoruhodnejší ten, ktorý sa nachádza pod stropom, na hornom páse steny: súra 67 Koránu s názvom *Kráľovstvo* alebo *Pánstva*, ktorá sa tiahne pozdĺž štyroch stien. Túto súru recitovali noví sultáni, aby ohlásili, že ich moc pochádza priamo od Boha.

Obraz božskej moci je tiež znázornený na strope, ktorý sa skladá z 8 017 rôznych kusov, ktoré prostredníctvom hviezdnych kolies ilustrujú islamskú eschatológiu: sedem nebies a ôsme, raj, trón Alaha, reprezentovaný centrálnou kupolou muqarnas.

Ak sa chcete dostať do kresťanského kráľovského domu, musíte použiť jedny z dverí otvorených v ľavom výklenku Siene dvoch sestier.

Karol V., vnuk katolíckych panovníkov, navštívil Alhambru v júni 1526 po tom, čo sa v Seville oženil s Izabelou Portugalskou. Po príchode do Granady sa pár usadil v samotnej Alhambre a nariadil výstavbu nových miestností, dnes známych ako Cisárske komnaty.

Tieto priestory sa úplne rozchádzajú s nasridskou architektúrou a estetikou. Keďže však bol postavený na záhradných plochách medzi palácom Comares a Palácom levov, je možné vidieť hornú časť Kráľovského hammamu alebo Comares Hammamu cez niekoľko malých okienok umiestnených naľavo od chodby. O niekoľko metrov ďalej umožňujú ďalšie otvory pohľad na Sieň postelí a Galériu hudobníkov.

Kráľovské kúpele neboli len miestom na hygienu, ale aj ideálnym miestom na pestovanie politických a diplomatických vzťahov uvoľneným a priateľským spôsobom, sprevádzaným hudbou, ktorá oživovala túto udalosť. Tento priestor je otvorený pre verejnosť iba pri zvláštnych príležitostiach.

Cez túto chodbu vchádzate do cisárskej kancelárie, ktorá vyniká renesančným krbom s cisárskym erbom a dreveným kazetovým stropom, ktorý navrhol Pedro Machuca, architekt paláca Karola V. Na kazetovom strope si môžete prečítať nápis „PLUS ULTRA“, motto, ktoré prijal cisár, spolu s iniciálami K a Y, ktoré zodpovedajú Karolovi V. a Izabele Portugalskej.

Po odchode z haly sa vpravo nachádzajú Cisárske izby, ktoré sú v súčasnosti pre verejnosť zatvorené a prístupné len pri zvláštnych príležitostiach. Tieto izby sú známe aj ako izby Washingtona Irvinga, pretože práve tam sa tento americký romantický spisovateľ ubytoval počas svojho pobytu v Granade. Možno práve na tomto mieste napísal svoju slávnu knihu *Príbehy z Alhambry*. Nad dverami je možné vidieť pamätnú tabuľu.

Vedľa Patio de la Reja sa nachádza Patio de Lindaraja, zdobené vyrezávanými krušpánovými živými plotmi, cyprusmi a horkými pomarančovníkmi. Toto nádvorie vďačí za svoj názov vyhliadke Nasrid, ktorá sa nachádza na jeho južnej strane a nesie rovnaký názov.

Počas obdobia Nasridov mala záhrada úplne iný vzhľad ako dnes, pretože to bol priestor otvorený krajine.

S príchodom Karola V. bola záhrada ohradená a vďaka galérii s portikom nadobudla rozloženie podobné kláštoru. Na jej stavbu boli použité stĺpy z iných častí Alhambry.

V strede nádvoria stojí baroková fontána, nad ktorou bola začiatkom 17. storočia umiestnená mramorová nádrž z obdobia Nasridovcov. Fontána, ktorú vidíme dnes, je replika; Originál je uchovávaný v múzeu Alhambra.

Jadrom tohto paláca je Patio de los Leones. Je to obdĺžnikový dvor obklopený portikom galériou so sto dvadsiatimi štyrmi stĺpmi, ktoré sa od seba líšia a spájajú jednotlivé miestnosti paláca. Má určitú podobnosť s kresťanským kláštorom.

Tento priestor je považovaný za jeden z klenotov islamského umenia, napriek tomu, že sa odchyľuje od zaužívaných vzorov hispánsko-moslimskej architektúry.

Symbolika paláca sa točí okolo konceptu záhradného raja. Štyri vodné kanály, ktoré vytekajú zo stredu nádvoria, by mohli predstavovať štyri rieky islamského raja, čím by nádvorie malo tvar kríža. Stĺpy evokujú palmový les, ako rajské oázy.

V strede sa nachádza slávna Fontána levov. Dvanásť levov, hoci v podobnej polohe – v strehu a chrbtom k fontáne – má odlišné črty. Sú vyrezané z bieleho Macaelského mramoru, starostlivo vybraného tak, aby využil prirodzené žily kameňa a zdôraznil jeho charakteristické vlastnosti.

Existujú rôzne teórie o jeho symbolike. Niektorí veria, že predstavujú silu dynastie Nasridovcov alebo sultána Muhammada V., dvanásť znamení zverokruhu, dvanásť hodín dňa alebo dokonca hydraulické hodiny. Iní tvrdia, že ide o reinterpretáciu Bronzového mora v Judei, podopretého dvanástimi býkmi, ktoré tu nahradilo dvanásť levov.

Centrálna misa bola pravdepodobne vytesaná na mieste a obsahuje poetické nápisy oslavujúce Mohameda V. a hydraulický systém, ktorý napája fontánu a reguluje prietok vody, aby sa zabránilo pretečeniu.

„Zdá sa, že voda a mramor sa spájajú bez toho, aby sme vedeli, ktorá z nich sa kĺže.“
Nevidíš, ako sa voda vyleje do misky, ale jej výlevky ju hneď zakryjú?

Je to milenec, ktorého viečka prekypujú slzami,
slzy, ktoré skrýva zo strachu pred udavačom.

Nie je to v skutočnosti ako biely oblak, ktorý leje svoje zavlažovacie kanály na levy a nevyzerá ako ruka kalifa, ktorý ráno štedro obdarúva vojnové levy svojou priazňou?

Fontána prešla v priebehu času rôznymi premenami. V 17. storočí bola pridaná druhá nádrž, ktorá bola v 20. storočí odstránená a premiestnená do záhrady Adarves v Alcazabe.

Kresťanská adaptácia paláca zahŕňala vytvorenie priameho prístupu k veži Comares cez dvojposchodovú otvorenú galériu. Táto galéria ponúka nádherný výhľad na dve z najikonickejších štvrtí Granady: Albaicín a Sacromonte.

Z galérie, pri pohľade doprava, môžete vidieť aj kráľovninu šatňu, ktorú, rovnako ako ostatné vyššie spomínané priestory, je možné navštíviť len pri zvláštnych príležitostiach alebo ako priestor mesiaca.

Kráľovnina šatňa sa nachádza vo veži Jusufa I., veži vysunutej dopredu voči múru. Jeho kresťanské meno pochádza z používania, ktoré mu dala Izabela Portugalská, manželka Karola V., počas svojho pobytu v Alhambre.

Vnútri bol priestor prispôsobený kresťanskej estetike a nachádzajú sa v ňom cenné renesančné maľby od Júliusa Achilla a Alexandra Maynera, žiakov Rafaela Sanzia, známeho aj ako Rafael z Urbina.

Zostupom z galérie nájdeme Patio de la Reja. Jeho názov pochádza z nepretržitého balkóna s kovaným železným zábradlím, ktorý bol inštalovaný v polovici 17. storočia. Tieto mreže slúžili ako otvorená chodba na prepojenie a ochranu susedných miestností.

Sieň dvoch sestier dostala svoj súčasný názov podľa dvoch dvojitých dosiek z macaelského mramoru, ktoré sa nachádzajú v strede miestnosti.

Táto miestnosť sa trochu podobá na Sieň Abencerrajovcov: nachádza sa vyššie ako nádvorie a za vchodom má dvoje dvere. Tá naľavo umožňovala prístup na toaletu a tá napravo bola prepojená s hornými miestnosťami domu.

Na rozdiel od dvojlôžkovej izby sa táto otvára na sever smerom k Sala de los Ajimeces a malému vyhliadkovému námestiu Mirador de Lindaraja.

Počas dynastie Nasridovcov, v časoch Mohameda V., bola táto miestnosť známa ako *qubba al-kubra*, teda hlavná qubba, najdôležitejšia v Paláci levov. Termín *qubba* označuje štvorcový pôdorys pokrytý kupolou.

Kupola je založená na osemcípej hviezde, ktorá sa rozkladá do trojrozmerného rozloženia zloženého z 5 416 muqárn, z ktorých niektoré si stále zachovávajú stopy polychrómie. Tieto muqarne sú rozmiestnené v šestnástich kupolách umiestnených nad šestnástimi oknami s mrežami, ktoré poskytujú meniace sa svetlo do miestnosti v závislosti od dennej doby.

Pred vstupom do západnej sály, známej aj ako Sála Abencerrajesovcov, nájdeme drevené dvere s pozoruhodnými rezbami, ktoré sa zachovali zo stredoveku.

Názov tejto miestnosti sa spája s legendou, podľa ktorej kvôli fáme o ľúbostnom vzťahu medzi rytierom z rodu Abencerrajov a sultánovým obľúbencom, alebo kvôli údajným sprisahaniam tejto rodiny s cieľom zvrhnúť panovníka, sultán, naplnený hnevom, povolal rytierov z rodu Abencerrajov. V dôsledku toho prišlo o život tridsaťšesť z nich.

Tento príbeh zaznamenal v 16. storočí spisovateľ Ginés Pérez de Hita vo svojom románe o *občianskych vojnách v Granade*, kde rozpráva o tom, že rytieri boli zavraždení práve v tejto miestnosti.

Z tohto dôvodu niektorí tvrdia, že v hrdzavých škvrnách na centrálnej fontáne vidia symbolickú stopu riek krvi týchto rytierov.

Táto legenda inšpirovala aj španielskeho maliara Mariana Fortunyho, ktorý ju zachytil vo svojom diele s názvom *Masaker Abencerrajes*.

Po vstupe do dverí sme našli dva vchody: ten napravo viedol na toaletu a ten naľavo k schodom vedúcim do horných miestností.

Sieň Abencerrajovcov je súkromné a nezávislé obydlie na prízemí, postavené okolo veľkej *qubba* (kupola v arabčine).

Sadrová kupola je bohato zdobená muqarnami, ktoré pochádzajú z osemcípej hviezdy v zložitej trojrozmernej kompozícii. Muqarnas sú architektonické prvky založené na zavesených hranoloch s konkávnymi a konvexnými tvarmi, pripomínajúce stalaktity.

Keď vstúpite do miestnosti, všimnete si pokles teploty. Je to preto, že jediné okná sú umiestnené v hornej časti, čo umožňuje únik horúceho vzduchu. Medzitým voda z centrálnej fontány ochladzuje vzduch, vďaka čomu miestnosť so zatvorenými dverami funguje ako akási jaskyňa s ideálnou teplotou pre najhorúcejšie letné dni.

Za Sienou dvoch sestier, na severe, nachádzame priečnu loď zastrešenú mukarnskou klenbou. Táto miestnosť sa nazýva Sieň Ajimecesov (okná s stĺpikmi) kvôli typu okien, ktoré museli uzatvárať otvory nachádzajúce sa na oboch stranách centrálneho oblúka vedúceho k vyhliadke Lindaraja.

Predpokladá sa, že biele steny tejto miestnosti boli pôvodne pokryté hodvábnymi látkami.

Takzvané vyhliadkové miesto Lindaraja vďačí za svoj názov odvodeniu arabského výrazu *Ayn Dar Aisa*, ktorý znamená „oči domu Aisa“.

Napriek svojej malej veľkosti je interiér vyhliadkovej plošiny pozoruhodne vyzdobený. Na jednej strane sa vyznačuje dlaždicami s postupnosťami malých, prepletených hviezd, čo si vyžadovalo precíznu prácu zo strany remeselníkov. Na druhej strane, ak sa pozriete hore, uvidíte strop s farebným sklom zapusteným do drevenej konštrukcie, pripomínajúci strešné okno.

Táto lampáš je reprezentatívnym príkladom toho, ako museli vyzerať mnohé z krytov alebo stĺpikových okien Palatínskej Alhambry. Keď slnečné svetlo dopadne na sklo, vyžaruje farebné odlesky, ktoré osvetľujú dekoráciu a dodávajú priestoru jedinečnú a neustále sa meniacu atmosféru počas celého dňa.

Počas obdobia Nasridovcov, keď bol nádvorie ešte otvorené, si človek mohol sadnúť na podlahu vyhliadkovej plošiny, oprieť si ruku o parapet a vychutnať si nádherný výhľad na štvrť Albayzín. Tieto názory sa stratili začiatkom 16. storočia, keď boli postavené budovy určené ako sídlo cisára Karola V.

Sieň kráľov zaberá celú východnú stranu Patio de los Leones a hoci sa zdá byť integrovaná do paláca, predpokladá sa, že mala svoju vlastnú funkciu, pravdepodobne rekreačného alebo dvorského charakteru.

Tento priestor vyniká tým, že zachováva jeden z mála príkladov figuratívnej maľby Nasridovcov.

V troch spálňach, každá s rozlohou približne pätnásť metrov štvorcových, sa nachádzajú tri falošné klenby zdobené maľbami na jahňacej koži. Tieto kože boli pripevnené k drevenej podpere pomocou malých bambusových klincov, čo bola technika, ktorá zabránila hrdzaveniu materiálu.

Názov miestnosti pravdepodobne pochádza z interpretácie maľby v centrálnom výklenku, ktorá zobrazuje desať postáv, ktoré by mohli zodpovedať prvým desiatim sultánom Alhambry.

V bočných výklenkoch môžete vidieť rytierske scény z bojov, lovu, hier a lásky. V nich je prítomnosť kresťanských a moslimských postáv zdieľajúcich ten istý priestor jasne odlíšená ich oblečením.

Pôvod týchto malieb bol predmetom rozsiahlych diskusií. Vzhľadom na ich lineárny gotický štýl sa predpokladá, že ich pravdepodobne vytvorili kresťanskí umelci oboznámení s moslimským svetom. Je možné, že tieto diela sú výsledkom dobrého vzťahu medzi Mohamedom V., zakladateľom tohto paláca, a kresťanským kráľom Pedrom I. Kastílskym.

Miestnosť tajomstiev je štvorcová miestnosť, zastrešená guľovou klenbou.

V tejto miestnosti sa deje niečo veľmi zvláštne a kuriózne, vďaka čomu je jednou z obľúbených atrakcií návštevníkov Alhambry, najmä pre tých najmenších.

Fenomén spočíva v tom, že ak jedna osoba stojí v jednom rohu miestnosti a druhá v opačnom rohu – obaja otočení k stene a čo najbližšie k nej – jedna z nich môže hovoriť veľmi potichu a druhá bude počuť správu dokonale, akoby stála hneď vedľa nej.

Vďaka tejto akustickej „hre“ dostala miestnosť svoje meno: **Izba tajomstiev**.

Palác známy ako Palác levov bol uvedený do prevádzky počas druhej vlády sultána Muhammada V., ktorá sa začala v roku 1362 a trvala do roku 1391. Počas tohto obdobia sa začala výstavba Paláca levov, ktorý susedil s palácom Comares, ktorý dal postaviť jeho otec, sultán Jusuf I.

Tento nový palác sa tiež nazýval *Rijádsky palác*, pretože sa predpokladá, že bol postavený na mieste starých záhrad Comares. Termín *Rijád* znamená „záhrada“.

Predpokladá sa, že pôvodný prístup do paláca bol cez juhovýchodný roh, z ulice Calle Real, a to zakriveným prístupom. V súčasnosti je kvôli kresťanským úpravám po dobytí Siene Muqarnas prístupná priamo z paláca Comares.

Sieň Muqarnas je pomenovaná podľa impozantnej muqarnasovej klenby, ktorá ju pôvodne zakrývala a ktorá sa takmer úplne zrútila v dôsledku vibrácií spôsobených výbuchom prachového skladu na Carrera del Darro v roku 1590.

Zvyšky tejto klenby sú stále viditeľné na jednej strane. Na opačnej strane sa nachádzajú pozostatky neskoršej kresťanskej klenby, v ktorej sa objavujú písmená „FY“, tradične spájané s Ferdinandom a Izabelou, hoci v skutočnosti zodpovedajú Filipovi V. a Izabele Farnese, ktorí Alhambru navštívili v roku 1729.

Predpokladá sa, že miestnosť mohla slúžiť ako predsieň alebo čakáreň pre hostí, ktorí sa zúčastňovali osláv, večierkov a recepcií sultána.

Rozľahlý priestor, dnes známy ako Jardines del Partal, vďačí za svoj názov Palacio del Pórtico, pomenovanému podľa svojej galérie s portikom.

Ide o najstarší zachovaný palác v monumentálnom komplexe, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Mohamedovi III. na začiatku 14. storočia.

Tento palác sa do istej miery podobá palácu Comares, hoci je starší: má obdĺžnikové nádvorie, centrálny bazén a portikus sa odráža vo vode ako zrkadlo. Jeho hlavným rozlišovacím znakom je prítomnosť bočnej veže, známej od 16. storočia ako Dámska veža, hoci sa nazývala aj Observatórium, keďže Mohamed III. bol veľkým fanúšikom astronómie. Veža má okná otočené do všetkých štyroch svetových strán, čo umožňuje nádherný výhľad.

Zaujímavosťou je, že tento palác bol v súkromnom vlastníctve až do 12. marca 1891, kedy jeho majiteľ, nemecký bankár a konzul Arthur Von Gwinner, postúpil budovu a okolité pozemky španielskemu štátu.

Von Gwinner bohužiaľ rozobral drevenú strechu vyhliadkovej plošiny a presunul ju do Berlína, kde je teraz vystavená v Pergamonskom múzeu ako jeden z vrcholov jeho zbierky islamského umenia.

Vedľa Partalského paláca, naľavo od Dámskej veže, sa nachádza niekoľko nasridských domov. Jeden z nich bol nazvaný Dom obrazov kvôli objavu temperových malieb na štuku zo 14. storočia na začiatku 20. storočia. Tieto vysoko cenné maľby sú vzácnym príkladom figuratívnej nástennej maľby z čias Nasridov a zobrazujú dvorské, lovecké a slávnostné scény.

Vzhľadom na ich význam a z dôvodov ochrany pamiatok nie sú tieto domy prístupné verejnosti.

Napravo od Partalského paláca, na valu múru, sa nachádza Partalské oratórium, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. Prístup je cez malé schodisko, pretože je vyvýšené z úrovne zeme.

Jedným z pilierov islamu je modliť sa päťkrát denne otočeným smerom k Mekke. Oratórium slúžilo ako palatínska kaplnka, ktorá umožňovala obyvateľom neďalekého paláca plniť si túto náboženskú povinnosť.

Napriek svojej malej rozlohe (asi dvanásť metrov štvorcových) má oratórium malú predsieň a modlitebňu. Jeho interiér sa vyznačuje bohatou sadrokartónovou výzdobou s rastlinnými a geometrickými motívmi, ako aj nápismi z Koránu.

Keď vyjdete po schodoch hore, hneď pred vstupnými dverami nájdete mihráb na juhozápadnej stene, otočený k Mekke. Má polygonálny pôdorys, voussoirovaný podkovovitý oblúk a je pokrytý muqarnas kupolou.

Obzvlášť dôležitý je epigrafický nápis umiestnený na impostoch mihrabového oblúka, ktorý pozýva k modlitbe: „Poďte a modlite sa a nepatrte medzi nedbanlivých.“

K oratóriu je pripojený dom Atasia de Bracamonte, ktorý bol v roku 1550 darovaný bývalému panošovi správcovi Alhambry, grófovi z Tendilly.

Na najvyššej náhornej plošine v oblasti Partal sa nachádzajú archeologické pozostatky paláca Jusufa III. Tento palác postúpili katolícki monarchovia v júni 1492 prvému guvernérovi Alhambry, Donovi Íñigovi Lópezovi de Mendoza, druhému grófovi z Tendilly. Z tohto dôvodu je tiež známy ako Tendillov palác.

Dôvod, prečo je tento palác v ruinách, má svoj pôvod v nezhodách, ktoré vznikli v 18. storočí medzi potomkami grófa z Tendilly a Filipa V. Bourbonu. Po smrti arcivojvodu Karola II. Rakúskeho bez dedičov rodina Tendillovcov podporovala arcivojvodu Karola Rakúskeho namiesto Filipa Bourbonskeho. Po nástupe Filipa V. na trón boli prijaté odvetné opatrenia: v roku 1718 im bol odobratý starostovský úrad nad Alhambrou a neskôr aj nad palácom, ktorý bol rozobratý a jeho materiál predaný.

Niektoré z týchto materiálov sa znovu objavili v 20. storočí v súkromných zbierkach. Predpokladá sa, že z tohto paláca by mohla pochádzať takzvaná „šťastná dlaždica“, ktorá sa uchováva vo Valencijskom inštitúte Dona Juana v Madride.

Od roku 1740 sa na pozemku paláca nachádzali prenajaté zeleninové záhrady.

V roku 1929 túto oblasť získal späť španielsky štát a vrátil ju do vlastníctva Alhambry. Vďaka práci Leopolda Torresa Balbása, architekta a reštaurátora Alhambry, bol tento priestor vylepšený vytvorením archeologickej záhrady.

Palatínske mestské hradby mali pôvodne viac ako tridsať veží, z ktorých sa dodnes zachovalo len dvadsať. Spočiatku mali tieto veže čisto obrannú funkciu, hoci časom niektoré prijali aj obytné využitie.

Pri výjazde z Nasridských palácov, z oblasti Partal Alto, vedie dláždený chodník k Generalife. Táto trasa vedie pozdĺž múru, kde sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších veží komplexu, orámované záhradnou plochou s krásnym výhľadom na Albaicín a sady Generalife.

Jednou z najpozoruhodnejších veží je Veža vrcholov, ktorú postavil Mohamed II. a neskôr ju zrekonštruovali ďalší sultáni. Ľahko ho rozpoznateľne rozpoznáte podľa tehlových hradbových múrov v tvare pyramídy, odkiaľ môže pochádzať aj jeho názov. Iní autori sa však domnievajú, že názov pochádza z konzol, ktoré vyčnievajú z jeho horných rohov a ktoré držali machikulácie, obranné prvky umožňujúce čeliť útokom zhora.

Hlavnou funkciou veže bolo chrániť Arrabálsku bránu, ktorá sa nachádzala na jej základni a bola spojená s Cuesta del Rey Chico, čím sa uľahčoval prístup do štvrte Albaicín a starej stredovekej cesty, ktorá spájala Alhambru s Generalife.

V kresťanských časoch bola na posilnenie ochrany postavená vonkajšia bašta so stajňami, ktorú uzatvára nový vchod známy ako Železná brána.

Hoci sa veže bežne spájajú s výlučne vojenskou funkciou, je známe, že Torre de los Picos mala aj obytné využitie, o čom svedčí ornamentika v jej interiéri.

Torre de la Cautiva dostala postupom času rôzne názvy, ako napríklad Torre de la Ladrona alebo Torre de la Sultana, aj keď nakoniec zvíťazil ten najobľúbenejší: Torre de la Cautiva.

Tento názov nie je založený na overených historických faktoch, ale je skôr ovocím romantickej legendy, podľa ktorej bola Isabel de Solís uväznená v tejto veži. Neskôr konvertovala na islam pod menom Zoraida a stala sa Muley Hacénovou obľúbenou sultánkou. Táto situácia spôsobila napätie s Aixou, bývalou sultánkou a Boabdilovou matkou, keďže Zoraida – ktorej meno znamená „ranná hviezda“ – nahradila jej postavenie na dvore.

Výstavba tejto veže sa pripisuje sultánovi Jusufovi I., ktorý bol zodpovedný aj za palác Comares. Toto pripisovanie podporujú nápisy v hlavnej sále, dielo vezíra Ibn al-Yayyab, ktoré tohto sultána chvália.

V básňach vyrytých na stenách vezír opakovane používa tento výraz kal'ahurra, ktorý sa odvtedy používa na označenie opevnených palácov, ako je to aj v prípade tejto veže. Okrem obranných účelov sa vo vnútri veže nachádza bohato zdobený, autentický palác.

Čo sa týka výzdoby, hlavná sála sa vyznačuje soklom obloženým keramickými dlaždicami s geometrickými tvarmi v rôznych farbách. Medzi nimi vyniká fialová farba, ktorej výroba bola v tom čase obzvlášť náročná a drahá, preto bola vyhradená výlučne pre priestory veľkého významu.

Veža Infantov, rovnako ako Veža zajatcov, vďačí za svoje meno legende.

Toto je legenda o troch princeznách Zaide, Zoraide a Zorahaide, ktoré žili v tejto veži, príbeh, ktorý zhromaždil Washington Irving vo svojich slávnych *Príbehoch z Alhambry*.

Výstavba tejto palácovej veže, alebo *qalahurry*, sa pripisuje sultánovi Muhammadovi VII., ktorý vládol v rokoch 1392 až 1408. Preto je to jedna z posledných veží postavených dynastiou Nasridovcov.

Táto okolnosť sa odráža aj vo vnútornej výzdobe, ktorá vykazuje známky istého úpadku v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami väčšej umeleckej nádhery.

Na konci Paseo de las Torres, v najvýchodnejšej časti severnej steny, sa nachádzajú pozostatky valcovej veže: Torre del Cabo de Carrera.

Táto veža bola prakticky zničená v dôsledku výbuchov, ktoré v roku 1812 vykonali Napoleonove vojská počas ústupu z Alhambry.

Predpokladá sa, že bol postavený alebo prestavaný na príkaz katolíckych panovníkov v roku 1502, čo potvrdzuje dnes už stratený nápis.

Jeho názov pochádza z jeho polohy na konci ulice Calle Mayor v Alhambre, ktorá označuje hranicu alebo „cap de carrera“ uvedenej cesty.

Palác Karola V. so svojimi šesťdesiattri metrami na šírku a sedemnásť metrami na výšku sleduje proporcie klasickej architektúry, a preto je horizontálne rozdelený na dve úrovne s jasne odlišnou architektúrou a výzdobou.

Na výzdobu fasád boli použité tri druhy kameňa: sivý, kompaktný vápenec zo Sierry Elviry, biely mramor z Macaelu a zelený serpentín z Barranco de San Juan.

Vonkajšia výzdoba vyzdvihuje obraz cisára Karola V. a zdôrazňuje jeho cnosti prostredníctvom mytologických a historických odkazov.

Najpozoruhodnejšie fasády sú tie na južnej a západnej strane, obe navrhnuté ako triumfálne oblúky. Hlavný portál sa nachádza na západnej strane, kde sú hlavné dvere korunované okrídlenými víťazstvami. Na oboch stranách sú dvoje malé dvierka, nad ktorými sú medailóny s postavami vojakov na koňoch v bojovej polohe.

Na podstavcoch stĺpov sú symetricky zdvojené reliéfy. Centrálne reliéfy symbolizujú Mier: zobrazujú dve ženy sediace na kope zbraní, nesúce olivové ratolesti a podopierajúce Herkulove stĺpy, svetovú sféru s cisárskou korunou a mottom *PLUS ULTRA*, zatiaľ čo cherubíni spaľujú vojnové delostrelectvo.

Bočné reliéfy zobrazujú vojnové scény, ako napríklad bitku pri Pavii, kde Karol V. porazil francúzskeho kráľa Františka I.

Na vrchole sú balkóny lemované medailónmi zobrazujúcimi dva z dvanástich Herkulových diel: jeden zabíja Nemejského leva a druhý čelí krétskemu býkovi. V centrálnom medailóne sa nachádza erb Španielska.

V spodnej časti paláca vynikajú rustikálne kvádrové dosky, ktoré majú vyjadrovať pocit solídnosti. Nad nimi sú bronzové kruhy držané zvieracími postavami, ako sú levy – symboly moci a ochrany – a v rohoch dvojité orly, ktoré narážajú na cisársku moc a heraldický znak cisára: dvojhlavý orol Karola I. Španielskeho a V. Nemeckého.

Cisár Karol I. Španielsky a V. Svätej rímskej ríše, vnuk katolíckych panovníkov a syn Jana I. Kastílskeho a Filipa Krásneho, navštívil Granadu v lete 1526 po svadbe s Izabelou Portugalskou v Seville, aby tam strávil svadobnú cestu.

Po príchode bol cisár uchvátený čarom mesta a Alhambry a rozhodol sa postaviť nový palác v palatínskom meste. Tento palác by bol známy ako Nový kráľovský dom, na rozdiel od Nasridských palácov, ktoré boli odvtedy známe ako Starý kráľovský dom.

Diela boli zadané toledskému architektovi a maliarovi Pedrovi Machucovi, o ktorom sa hovorí, že bol Michelangelovým žiakom, čo by vysvetľovalo jeho hlboké znalosti klasickej renesancie.

Machuca navrhol monumentálny palác v renesančnom štýle so štvorcovým pôdorysom a kruhom integrovaným do interiéru, inšpirovaný pamiatkami klasickej antiky.

Výstavba sa začala v roku 1527 a bola z veľkej časti financovaná z poct, ktoré museli Moriskovia platiť, aby mohli naďalej žiť v Granade a zachovať si svoje zvyky a rituály.

V roku 1550 zomrel Pedro Machuca bez toho, aby dokončil palác. Bol to jeho syn Luis, kto v projekte pokračoval, ale po jeho smrti sa práce na istý čas zastavili. Obnovené boli v roku 1572 za vlády Filipa II. a zverené Juanovi de Oreovi na odporúčanie Juana de Herreru, architekta kláštora El Escorial. Avšak kvôli nedostatku zdrojov spôsobenému vojnou v Alpujarrase sa nedosiahol žiadny významný pokrok.

Až v 20. storočí bola výstavba paláca dokončená. Najprv pod vedením architekta a reštaurátora Leopolda Torresa Balbása a nakoniec v roku 1958 Franciscom Prietom Morenom.

Palác Karola V. bol koncipovaný ako symbol univerzálneho mieru, odrážajúci politické ašpirácie cisára. Karol V. však nikdy osobne nevidel palác, ktorý nariadil postaviť.

Múzeum Alhambra sa nachádza na prízemí paláca Karola V. a je rozdelené do siedmich miestností venovaných hispánsko-moslimskej kultúre a umeniu.

Nachádza sa v nej najkrajšia existujúca zbierka nasridského umenia, ktorá sa skladá z diel nájdených pri vykopávkach a reštaurovaniach vykonaných v samotnej Alhambre v priebehu času.

Medzi vystavenými dielami sú omietky, stĺpy, tesárske výrobky, keramika rôznych štýlov – napríklad slávna Váza s gazelami – kópia lampy z Veľkej mešity v Alhambre, ako aj náhrobné kamene, mince a ďalšie predmety s veľkou historickou hodnotou.

Táto zbierka je ideálnym doplnkom k návšteve monumentálneho komplexu, pretože poskytuje lepšie pochopenie každodenného života a kultúry počas obdobia Nasridov.

Vstup do múzea je bezplatný, hoci je dôležité poznamenať, že v pondelok je zatvorené.

Keď Pedro Machuca navrhol palác Karola V., použil geometrické tvary so silnou renesančnou symbolikou: štvorec predstavoval pozemský svet, vnútorný kruh symbolizoval božstvo a stvorenie a osemuholník – vyhradený pre kaplnku – spojil tieto dva svety.

Po vstupe do paláca sa ocitneme na impozantnom kruhovom nádvorí s portikom, ktoré je vzhľadom na exteriér vyvýšené. Toto nádvorie je obklopené dvoma nad sebou uskladnenými galériami, obe s tridsiatimi dvoma stĺpmi. Stĺpy na prízemí sú dórsko-toskánskeho rádu a na hornom poschodí iónskeho rádu.

Stĺpy boli vyrobené z pudingového alebo mandľového kameňa z granadského mesta El Turro. Tento materiál bol zvolený, pretože bol ekonomickejší ako mramor pôvodne plánovaný v návrhu.

Dolná galéria má prstencovú klenbu, ktorá bola pravdepodobne určená na výzdobu freskovými maľbami. Horná galéria má zase drevený kazetový strop.

Vlys, ktorý vedie okolo nádvoria, obsahuje *burokranios*, znázornenia volských lebiek, dekoratívny motív s koreňmi v starovekom Grécku a Ríme, kde sa používali vo vlysoch a hrobkách spojených s rituálnymi obetami.

Dve poschodia nádvoria sú spojené dvoma schodiskami: jedným na severnej strane, postaveným v 17. storočí, a druhým, tiež na severe, ktoré navrhol v 20. storočí architekt Francisco Prieto Moreno, ktorý sa venuje pamiatke Alhambry.

Hoci palác nikdy nebol využívaný ako kráľovská rezidencia, v súčasnosti v ňom sídlia dve dôležité múzeá: Múzeum výtvarného umenia na hornom poschodí s vynikajúcou zbierkou granadských malieb a sôch z 15. až 20. storočia a Múzeum Alhambra na prízemí, do ktorého sa vstupuje cez západnú vstupnú halu.

Okrem múzejnej funkcie sa centrálne nádvorie môže pochváliť výnimočnou akustikou, vďaka čomu je ideálnym miestom pre koncerty a divadelné predstavenia, najmä počas Medzinárodného hudobného a tanečného festivalu v Granade.

Na ulici Calle Real, na mieste susediacom so súčasným kostolom Santa María de la Alhambra, sa nachádza mešita The Bath.

Tento kúpeľ bol postavený za vlády sultána Muhammada III. a financovaný jizya, daň vyberaná kresťanom za výsadbu pôdy na hranici.

Použitie hammam Kúpanie bolo nevyhnutnou súčasťou každodenného života islamského mesta a Alhambra nebola výnimkou. Vďaka svojej blízkosti mešity slúžil tento kúpeľ kľúčovej náboženskej funkcii: umožňoval umývanie alebo očistné rituály pred modlitbou.

Jeho funkcia však nebola výlučne náboženská. Hammam slúžil aj ako miesto osobnej hygieny a bol dôležitým miestom spoločenských stretnutí.

Jeho používanie bolo regulované rozvrhmi, pričom muži ho používali ráno a ženy popoludní.

Moslimské kúpele, inšpirované rímskymi kúpeľmi, mali rovnaké usporiadanie komôr, hoci boli menšie a fungovali pomocou pary, na rozdiel od rímskych kúpeľov, ktoré boli ponorné.

Kúpeľňa pozostávala zo štyroch hlavných priestorov: oddychovej miestnosti alebo šatne, studenej alebo teplej miestnosti, horúcej miestnosti a k horúcej miestnosti pripojenej kotolne.

Použitý vykurovací systém bol hypokaust, podzemný vykurovací systém, ktorý ohrieval zem pomocou horúceho vzduchu generovaného pecou a distribuovaného cez komoru pod vozovkou.

Súčasný Parador de Turismo bol pôvodne kláštor San Francisco, postavený v roku 1494 na mieste starého paláca Nasridov, ktorý podľa tradície patril moslimskému princovi.

Po dobytí Granady katolícki panovníci postúpili tento priestor, aby založili prvý františkánsky kláštor v meste, čím splnili sľub daný patriarchovi z Assisi roky pred dobytím.

Postupom času sa toto miesto stalo prvým pohrebiskom katolíckych panovníkov. Mesiac a pol pred svojou smrťou v Medina del Campo v roku 1504 kráľovná Izabela vo svojom závete zanechala želanie byť pochovaná v tomto kláštore, oblečená vo františkánskom habite. V roku 1516 bol vedľa neho pochovaný kráľ Ferdinand.

Obaja tam zostali pochovaní až do roku 1521, kedy ich vnuk, cisár Karol V., nariadil preniesť ich pozostatky do Kráľovskej kaplnky v Granade, kde teraz odpočívajú spolu s Jánom I. Kastílskym, Filipom Krásnym a princom Miguelom de Paz.

Dnes je možné navštíviť toto prvé pohrebisko vstupom na nádvorie Paradoru. Pod kupolou muqarnas sú zachované pôvodné náhrobné kamene oboch panovníkov.

Od júna 1945 sa v tejto budove nachádza Parador de San Francisco, luxusné turistické ubytovanie, ktoré vlastní a prevádzkuje španielsky štát.

Slovo „medina“, ktoré v arabčine znamená „mesto“, označovalo najvyššiu časť kopca Sabika v Alhambre.

Táto medina bola domovom intenzívnej dennej činnosti, pretože to bola oblasť, kde sa sústreďovali obchody a obyvateľstvo, ktoré umožňovali život nasridského dvora v palatínskom meste.

Vyrábali sa tam textílie, keramika, chlieb, sklo a dokonca aj mince. Okrem bývania pre robotníkov sa tu nachádzali aj dôležité verejné budovy, ako sú kúpele, mešity, trhy, cisterny, pece, silá a dielne.

Pre správne fungovanie tohto miniatúrneho mesta mala Alhambra vlastný systém legislatívy, správy a výberu daní.

Dnes zostalo len niekoľko pozostatkov pôvodnej nasridskej mediny. K jej zhoršeniu prispela premena oblasti kresťanskými osadníkmi po dobytí a následne aj výbuchy pušného prachu spôsobené Napoleonovými vojskami počas ústupu.

V polovici 20. storočia sa uskutočnil archeologický program rehabilitácie a adaptácie tejto oblasti. V dôsledku toho bol pozdĺž starej stredovekej ulice vybudovaný aj upravený chodník, ktorý dnes spája Generalife.

V kráľovskej medine, pripojenej k južnej stene, sa nachádzajú pozostatky takzvaného paláca Abencerrajovcov, čo je kastiľský názov rodiny Banu Sarrayovcov, šľachtického rodu severoafrického pôvodu patriaceho k nasridskému dvoru.

Pozostatky, ktoré možno vidieť dnes, sú výsledkom vykopávok, ktoré sa začali v 30. rokoch 20. storočia, keďže miesto bolo predtým vážne poškodené, najmä v dôsledku výbuchov spôsobených Napoleonovými vojskami počas ich ústupu.

Vďaka týmto archeologickým vykopávkam bolo možné potvrdiť význam tejto rodiny na dvore Nasridovcov, a to nielen kvôli veľkosti paláca, ale aj kvôli jeho privilegovanej polohe: v hornej časti mediny, priamo na hlavnej mestskej osi Alhambry.

Brána spravodlivosti, v arabčine známa ako Báb aš-Šaría, je jednou zo štyroch vonkajších brán palatínskeho mesta Alhambra. Ako vonkajší vstup slúžil dôležitej obrannej funkcii, ako je vidieť na jeho dvojito zalomenej štruktúre a strmom svahu terénu.

Jeho výstavba, integrovaná do veže pripevnenej k južnej stene, sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. v roku 1348.

Dvere majú dva špicaté podkovovité oblúky. Medzi nimi sa nachádza otvorená plocha, známa ako buhedera, z ktorej bolo možné v prípade útoku brániť vchod hádzaním materiálov z terasy.

Okrem strategickej hodnoty má táto brána v islamskom kontexte silný symbolický význam. Obzvlášť vynikajú dva dekoratívne prvky: ruka a kľúč.

Ruka predstavuje päť pilierov islamu a symbolizuje ochranu a pohostinnosť. Kľúčom je, zo svojej strany, symbol viery. Ich spoločná prítomnosť by sa dala interpretovať ako alegória duchovnej a pozemskej moci.

Populárna legenda hovorí, že ak sa jedného dňa ruka a kľúč dotknú, bude to znamenať pád Alhambry... a s ním aj koniec sveta, pretože by to znamenalo stratu jej nádhery.

Tieto islamské symboly kontrastujú s ďalším kresťanským doplnkom: gotickou sochou Panny Márie s dieťaťom, dielom Ruberta Alemána, umiestnenou vo výklenku nad vnútorným oblúkom na príkaz katolíckych panovníkov po dobytí Granady.

Puerta de los Carros nezodpovedá pôvodnému otvoru v nasridskej stene. Bol otvorený medzi rokmi 1526 a 1536 s veľmi špecifickým funkčným účelom: umožniť prístup k vozom prepravujúcim materiál a stĺpy na stavbu paláca Karola V.

Dnes tieto dvere stále slúžia praktickému účelu. Ide o bezplatnú pešiu prístupovú bránu do komplexu, ktorá umožňuje voľný vstup do paláca Karola V. a múzeí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Okrem toho je to jediná brána otvorená pre autorizované vozidlá vrátane hostí hotelov nachádzajúcich sa v komplexe Alhambra, taxíkov, špeciálnych služieb, zdravotníckeho personálu a vozidiel údržby.

Palatinské mesto Alhambra bolo obklopené rozsiahlym múrom so štyrmi hlavnými prístupovými bránami zvonku. Aby sa zabezpečila ich obrana, tieto brány mali charakteristický zakrivený tvar, čo sťažovalo potenciálnym útočníkom postup a uľahčovalo prepadnutia zvnútra.

Brána siedmich poschodí, ktorá sa nachádza v južnej stene, je jedným z týchto vchodov. V časoch Nasridov bol známy ako Bib al-Gudur alebo „Puerta de los Pozos“ kvôli blízkej existencii síl alebo žalárov, pravdepodobne používaných ako väznice.

Jeho súčasný názov pochádza z všeobecného presvedčenia, že pod ním sa nachádza sedem úrovní alebo poschodí. Hoci boli zdokumentované iba dva, táto viera podnietila vznik viacerých legiend a príbehov, ako napríklad príbeh Washingtona Irvinga „Legenda o odkaze Maura“, ktorý spomína poklad ukrytý v tajných pivniciach veže.

Traduje sa, že toto bola posledná brána, ktorú použil Boabdil a jeho sprievod, keď 2. januára 1492 smerovali do Vega de Granada, aby odovzdali kľúče od kráľovstva katolíckym panovníkom. Rovnako tak práve cez túto bránu vstúpili prvé kresťanské vojská bez odporu.

Brána, ktorú vidíme dnes, je rekonštrukcia, pretože originál bol z veľkej časti zničený výbuchom Napoleonových vojsk počas ich ústupu v roku 1812.

Puerta del Vino bol hlavným vstupom do Mediny v Alhambre. Jeho výstavba sa pripisuje sultánovi Muhammadovi III. na začiatku 14. storočia, hoci jeho dvere neskôr prerobil Muhammad V.

Názov „Vínna brána“ nepochádza z obdobia Nasridovcov, ale z kresťanskej éry, ktorá sa začala v roku 1556, keď si obyvatelia Alhambry mohli na tomto mieste kupovať víno bez dane.

Keďže ide o vnútornú bránu, jej usporiadanie je rovné a priame, na rozdiel od vonkajších brán, ako je Brána spravodlivosti alebo Brána zbraní, ktoré boli navrhnuté so zalomením pre zlepšenie obrany.

Hoci neslúžila primárnym obranným funkciám, mala vo vnútri lavičky pre vojakov zodpovedných za kontrolu prístupu, ako aj miestnosť na poschodí, ktorá slúžila ako ubytovanie a oddychové priestory stráží.

Západná fasáda, otočená k Alcazabe, slúžila ako vstup. Nad prekladom podkovovitého oblúka sa nachádza symbol kľúča, slávnostný symbol privítania a dynastie Nasridovcov.

Na východnej fasáde, ktorá je otočená k palácu Karola V., sú obzvlášť pozoruhodné oblúkové španely zdobené dlaždicami vyrobenými technikou suchého lana, ktoré ponúkajú krásny príklad hispánsko-moslimského dekoratívneho umenia.

Počas dynastie Nasridovcov sa na mieste, kde dnes stojí kostol Santa María de la Alhambra, nachádzala mešita Aljama alebo Veľká mešita Alhambry, ktorú začiatkom 14. storočia postavil sultán Mohamed III.

Po dobytí Granady 2. januára 1492 bola mešita požehnaná pre kresťanské bohoslužby a slúžila sa v nej prvá omša. Rozhodnutím katolíckych panovníkov bol vysvätený pod patronátom svätej Márie a bolo tam zriadené prvé arcibiskupské sídlo.

Koncom 16. storočia bola stará mešita v havarijnom stave, čo viedlo k jej zbúraniu a výstavbe nového kresťanského chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1618.

Z islamskej budovy nezostali takmer žiadne zvyšky. Najvýznamnejším zachovaným predmetom je bronzová lampa s epigrafickým nápisom datovaným rokom 1305, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Národnom archeologickom múzeu v Madride. Repliku tejto lampy si môžete pozrieť v múzeu Alhambra v paláci Karola V.

Kostol Santa María de la Alhambra má jednoduchý pôdorys s jednou loďou a tromi bočnými kaplnkami na každej strane. Vnútri vyniká hlavný obraz: Panna Mária Angustiánska, dielo Torcuata Ruiza del Perala z 18. storočia.

Tento obraz, známy aj ako Panna Mária Milosrdná, je jediný, ktorý sa v Granade nosí v procesii každú Bielu sobotu, ak to počasie dovolí. Robí tak na nádhernom tróne, ktorý v reliéfnom striebre napodobňuje oblúky symbolického Patio de los Leones.

Zaujímavosťou je, že členom tohto bratstva bol aj granadský básnik Federico García Lorca.

Pred súčasným Parador de Turismo a smerom na východ sa nachádzajú pozostatky stredovekej garbiarne alebo byvolej farmy, zariadenia určeného na spracovanie koží: ich čistenie, činenie a farbenie. Toto bola bežná činnosť v celom al-Andaluse.

Garbiareň v Alhambre je v porovnaní s podobnými garbiarňami v severnej Afrike malá. Treba však vziať do úvahy, že jeho funkcia bola výlučne určená na pokrytie potrieb nasridského dvora.

Malo osem malých bazénov rôznych veľkostí, obdĺžnikových aj kruhových, kde sa skladovalo vápno a farbivá používané pri činení koží.

Táto činnosť si vyžadovala dostatok vody, a preto sa garbiareň nachádzala vedľa rieky Acequia Real, čím sa využíval jej neustály tok. Jeho existencia je tiež znakom veľkého množstva vody dostupného v tejto oblasti Alhambry.

Vodárenská veža je impozantná stavba nachádzajúca sa v juhozápadnom rohu múru Alhambry, neďaleko súčasného hlavného vchodu z pokladne. Hoci slúžil obranným funkciám, jeho najdôležitejšou úlohou bolo chrániť vstup do Acequia Real, odtiaľ pochádza aj jeho názov.

Zavlažovacia priekopa sa po prekročení akvaduktu dostala do palatínskeho mesta a ohraničovala severnú stranu veže, aby zásobovala vodou celú Alhambru.

Veža, ktorú vidíme dnes, je výsledkom dôkladnej rekonštrukcie. Počas ústupu Napoleonových vojsk v roku 1812 utrpel vážne škody spôsobené výbuchmi pušného prachu a do polovice 20. storočia bol zredukovaný takmer na svoje pevné základy.

Táto veža bola nevyhnutná, pretože umožňovala vstup vody – a teda aj života – do palatínskeho mesta. Pôvodne na vrchu Sabika chýbali prirodzené zdroje vody, čo predstavovalo pre Nasridov značnú výzvu.

Z tohto dôvodu sultán Muhammad I. nariadil rozsiahly projekt hydrotechniky: výstavbu takzvanej Sultánovej priekopy. Táto zavlažovacia priekopa zachytáva vodu z rieky Darro, ktorá je vzdialená asi šesť kilometrov a nachádza sa vo vyššej nadmorskej výške, pričom využíva svah na odvádzanie vody gravitáciou.

Infraštruktúra zahŕňala akumulačnú hrádzu, vodné koleso poháňané zvieratami a tehlový kanál – acequia – ktorý vedie pod zemou cez hory a vstupuje do hornej časti Generalife.

Aby prekonali strmý svah medzi Cerro del Sol (Generalife) a kopcom Sabika (Alhambra), inžinieri postavili akvadukt, kľúčový projekt na zabezpečenie zásobovania vodou celého monumentálneho komplexu.

Alcazaba je najprimitívnejšou časťou monumentálneho komplexu, postaveného na pozostatkoch starovekej pevnosti Zirid.

Počiatky nasridskej Alcazaby siahajú do roku 1238, keď sa prvý sultán a zakladateľ nasridskej dynastie Muhammad Ibn al-Alhmar rozhodol presunúť sídlo sultanátu z Albaicínu na protiľahlý kopec Sabika.

Miesto, ktoré si Al-Ahmar vybral, bolo ideálne, pretože Alcazaba, ktorá sa nachádzala na západnom konci kopca a mala trojuholníkový pôdorys, veľmi podobný prove lode, zaručovala optimálnu obranu pre to, čo sa neskôr stalo palatínskym mestom Alhambra, postaveným pod jej ochranou.

Alcazaba, vybavená niekoľkými hradbami a vežami, bola postavená s jasným obranným zámerom. V skutočnosti to bolo dozorné centrum vďaka svojej polohe dvesto metrov nad mestom Granada, ktoré zaručovalo vizuálnu kontrolu nad celým okolitým územím a predstavovalo symbol moci.

Vo vnútri sa nachádza vojenská štvrť a časom sa Alcazaba etablovala ako malé, nezávislé mikromesto pre vysokopostavených vojakov, zodpovedných za obranu a ochranu Alhambry a jej sultánov.

Po vstupe do citadely sa ocitneme v niečom, čo vyzerá ako labyrint, hoci v skutočnosti ide o proces architektonickej obnovy pomocou anastylózy, ktorá umožnila obnovu starej vojenskej štvrte, ktorá zostala zasypaná až do začiatku dvadsiateho storočia.

V tejto štvrti sídlila sultánova elitná garda a zvyšok vojenského kontingentu zodpovedného za obranu a bezpečnosť Alhambry. Bolo to teda malé mesto v rámci samotného palatínskeho mesta Alhambra so všetkým potrebným pre každodenný život, ako napríklad bývanie, dielne, pekáreň s pecou, sklady, cisterna, hammam atď. Týmto spôsobom bolo možné oddeliť vojenské a civilné obyvateľstvo.

V tejto štvrti môžeme vďaka tejto rekonštrukcii kontemplovať typické usporiadanie moslimského domu: vchod s rohovým vchodom, malé nádvorie ako centrálnu os domu, miestnosti obklopujúce nádvorie a latrínu.

Okrem toho, na začiatku dvadsiateho storočia, bola v podzemí objavená väznica. Zvonku ho ľahko spoznáte podľa moderného točitého schodiska, ktoré k nemu vedie. V tomto žalári boli držaní väzni, ktorí mohli byť zneužití na získanie významných výhod, či už politických alebo ekonomických, alebo inými slovami, ľudia s vysokou výmennou hodnotou.

Toto podzemné väzenie má tvar obráteného lievika a kruhový pôdorys. Čo týmto zajatcom znemožnilo útek. V skutočnosti boli väzni dovnútra privádzaní pomocou systému kladiek alebo lán.

Prašná veža slúžila ako obranné opevnenie na južnej strane Velej veže a odtiaľ začínala vojenská cesta, ktorá viedla k Červeným vežiam.

Od roku 1957 sa v tejto veži nachádzajú verše vyryté do kameňa, ktorých autorstvo zodpovedá mexickému Franciscovi de Icaza:

„Daj almužnu, žena, v živote nie je nič,“
ako trest za slepotu v Granade.“

Priestor, ktorý zaberá Adarvesova záhrada, pochádza zo šestnásteho storočia, keď bola v rámci adaptácie Alcazaby na delostrelectvo postavená delostrelecká platforma.

Už v sedemnástom storočí stratilo vojenské využitie svoj význam a piaty markíz z Mondéjaru sa po tom, čo bol v roku 1624 vymenovaný za správcu Alhambry, rozhodol premeniť tento priestor na záhradu vyplnením priestoru medzi vonkajším a vnútorným múrom zemou.

Existuje legenda, ktorá tvrdí, že práve na tomto mieste boli nájdené ukryté porcelánové vázy naplnené zlatom, pravdepodobne ukryté poslednými moslimami, ktorí obývali túto oblasť, a že časť nájdeného zlata markíz použil na financovanie vytvorenia tejto krásnej záhrady. Predpokladá sa, že jedna z týchto váz je možno jednou z dvadsiatich veľkých zlatých hlinených nádob z obdobia Nasridov, ktoré sa zachovali na svete. Dve z týchto váz môžeme vidieť v Národnom múzeu hispánsko-moslimského umenia, ktoré sa nachádza na prízemí paláca Karola V.

Jedným z pozoruhodných prvkov tejto záhrady je prítomnosť fontány v tvare kotliaku v centrálnej časti. Táto fontána mala rôzne miesta, najvýraznejšia a najvýznamnejšia bola v Patio de los Leones, kde bola umiestnená v roku 1624 nad fontánou levov, čo viedlo k jej následnému poškodeniu. Pohár stál na tomto mieste až do roku 1954, kedy bol odstránený a umiestnený sem.

Za dynastie Nasridovcov bola táto veža známa ako Torre Mayor a od šestnásteho storočia sa nazývala aj Torre del Sol, pretože slnko sa na poludnie odrážalo vo veži a fungovalo ako slnečné hodiny. Jeho súčasný názov však pochádza zo slova velar, keďže vďaka svojej výške dvadsaťsedem metrov poskytuje výhľad o tristo šesťdesiat stupňov, ktorý by umožnil vidieť akýkoľvek pohyb.

Vzhľad veže sa v priebehu času menil. Pôvodne mala na svojej terase cimbuří, ktoré však zaniklo v dôsledku niekoľkých zemetrasení. Zvon bol pridaný po dobytí Granady kresťanmi.

Toto slúžilo na varovanie obyvateľstva pred akýmkoľvek možným nebezpečenstvom, zemetrasením alebo požiarom. Zvuk tohto zvona sa tiež používal na reguláciu zavlažovacích harmonogramov v oblasti Vega de Granada.

V súčasnosti a podľa tradície sa zvon zvoní každého 2. januára na pamiatku dobytia Granady 2. januára 1492.

Brána Puerta de las Armas, ktorá sa nachádzala v severnej stene Alcazaby, bola jedným z hlavných vstupov do Alhambry.

Počas dynastie Nasridov občania prekračovali rieku Darro cez most Cadí a vystupovali na kopec po ceste, ktorú dnes skrýva les San Pedro, až kým nedosiahli bránu. Vnútri brány museli pred vstupom do ohrady odložiť zbrane, odtiaľ pochádza aj názov „Brána zbraní“.

Z terasy tejto veže si teraz môžeme vychutnať jeden z najkrajších panoramatických výhľadov na mesto Granada.

Hneď pred nami sa nachádza štvrť Albaicín, ktorú rozpoznajú biele domy a labyrint uličiek. Táto štvrť bola v roku 1994 vyhlásená za svetové dedičstvo UNESCO.

Práve v tejto štvrti sa nachádza jeden z najznámejších výhľadov Granady: Mirador de San Nicolás.

Napravo od Albaicínu sa nachádza štvrť Sacromonte.

Sacromonte je typická stará cigánska štvrť Granady a rodisko flamenca. Táto štvrť sa vyznačuje aj prítomnosťou troglodytských obydlí: jaskýň.

Na úpätí Albaicínu a Alhambry leží Carrera del Darro, pri brehoch rovnomennej rieky.

Veža pocty je jednou z najstarších veží v Alcazabe s výškou dvadsaťšesť metrov. Má šesť poschodí, terasu a podzemnú kobku.

Vďaka výške veže bola z jej terasy nadviazaná komunikácia so strážnymi vežami kráľovstva. Táto komunikácia sa nadväzovala prostredníctvom systému zrkadiel cez deň alebo dymu z ohňov v noci.

Predpokladá sa, že vzhľadom na vyčnievajúcu polohu veže na kopci to bolo pravdepodobne miesto vybrané na vystavenie zástav a červených vlajok dynastie Nasridovcov.

Základ tejto veže kresťania spevnili takzvanou Kockovou vežou.

Po dobytí Granady katolícki panovníci plánovali sériu reforiem na prispôsobenie Alcazaby delostrelectvu. Kocková veža sa teda týči nad Tahona vežou, ktorá vďaka svojmu valcovitému tvaru poskytuje väčšiu ochranu pred možnými nárazmi v porovnaní so štvorcovými Nasridskými vežami.

Generalife, ktorá sa nachádzala na Cerro del Sol, bola sultánovou almuniou, alebo inými slovami, honosným vidieckym sídlom so sadmi, kde sa okrem poľnohospodárstva chovali aj zvieratá pre nasridský dvor a praktizoval sa lov. Odhaduje sa, že jeho výstavbu začal koncom trinásteho storočia sultán Muhammad II., syn zakladateľa dynastie Nasridovcov.

Názov Generalife pochádza z arabského slova „yannat-al-arif“, čo znamená architektova záhrada alebo sad. V nasridskom období to bol oveľa väčší priestor s najmenej štyrmi sadmi a rozprestieral sa až na miesto dnes známe ako „pláň jarabice“.

Tento vidiecky dom, ktorý vezír Ibn al-Jajjáb nazval Kráľovským domom šťastia, bol palác: sultánov letný palác. Napriek blízkosti Alhambry mu poskytlo dostatočné súkromie, aby si mohol oddýchnuť od napätia dvora a vládneho života a zároveň si užiť príjemnejšie teploty. Vzhľadom na svoju polohu vo vyššej nadmorskej výške ako palatinské mesto Alhambra teplota vo vnútri klesala.

Keď bola Granada dobytá, Generalife sa stal majetkom katolíckych panovníkov, ktorí ho dali pod ochranu alcaide alebo veliteľa. Filip II. nakoniec postúpil trvalé starostovanie a vlastníctvo miesta rodine Granada Venegas (rodine konvertovaných Moriscos). Štát získal toto miesto späť až po súdnom spore, ktorý trval takmer 100 rokov a skončil sa mimosúdnym vyrovnaním v roku 1921.

Dohoda, na základe ktorej by sa Generalife stal národnou pamiatkovou lokalitou a bol by spravovaný spoločne s Alhambrou prostredníctvom Správnej rady, čím by sa vytvorila Správna rada Alhambry a Generalife.

Amfiteáter pod holým nebom, na ktorý sme narazili cestou k palácu Generalife, bol postavený v roku 1952 s úmyslom hostiť, ako každé leto, Medzinárodný hudobný a tanečný festival v Granade.

Od roku 2002 sa koná aj festival flamenca venovaný najslávnejšiemu básnikovi Granady: Federicovi Garcíovi Lorcovi.

Za dynastie Nasridovcov začínala cesta, ktorá spájala palatinské mesto a Generalife, od Puerta del Arabal, ktorú ohraničovala takzvaná Torre de los Picos, pomenovaná tak, pretože jej cimbuří končí tehlovými pyramídami.

Bola to kľukatá, svahovitá cesta, z oboch strán chránená vysokými múrmi pre väčšiu bezpečnosť a viedla k vchodu do Patio del Descabalgamiento.

Tieto ruiny alebo základy sú archeologickými pozostatkami toho, čo kedysi bolo takzvaným Domom priateľov. Jeho názov a použitie sa k nám dostali vďaka „Traktátu o poľnohospodárstve“ od Ibn Luyúna zo 14. storočia.

Bolo to teda obydlie určené pre ľudí, priateľov alebo príbuzných, ktorých si sultán vážil a považoval za dôležité mať ich blízko pri sebe, ale bez narušenia ich súkromia, takže išlo o izolované obydlie.

Tento oleandrový chodník bol postavený v polovici 19. storočia pri príležitosti návštevy kráľovnej Alžbety II. a s cieľom vytvoriť monumentálnejší prístup do hornej časti paláca.

Oleander je ďalší názov pre ružový vavrín, ktorý sa na tejto prechádzke objavuje v podobe ozdobnej klenby. Na začiatku prechádzky, za Hornými záhradami, sa nachádza jeden z najstarších exemplárov maurskej myrty, ktorá bola takmer stratená a ktorej genetický odtlačok prsta sa dodnes skúma.

Je to jedna z najcharakteristickejších rastlín Alhambry, ktorá sa vyznačuje kučeravými listami, ktoré sú väčšie ako u bežnej myrty.

Paseo de las Adelfas sa spája s Paseo de los Cipreses, ktorá slúži ako spojnica vedúca návštevníkov k Alhambre.

Jedným z najlepšie zachovaných a jedinečných prvkov Generalife je takzvané Vodné schodisko. Predpokladá sa, že za dynastie Nasridov malo toto schodisko – rozdelené na štyri časti s tromi medziľahlými plošinami – vodné kanály, ktoré tiekli cez dve glazované keramické zábradlia napájané Kráľovským kanálom.

Toto vodovodné potrubie siahalo až k malému oratóriu, o ktorom sa nezachovali žiadne archeologické informácie. Na jeho mieste sa od roku 1836 nachádza romantická vyhliadková plošina, ktorú v tom čase postavil správca panstva.

Výstup po tomto schodisku, orámovanom vavrínovou klenbou a šumením vody, pravdepodobne vytváral ideálne prostredie na stimuláciu zmyslov, vstup do prostredia priaznivého pre meditáciu a vykonávanie omývania pred modlitbou.

Odhaduje sa, že v areáli okolo paláca museli byť najmenej štyri veľké záhrady usporiadané na rôznych úrovniach alebo paratách, ohraničené nepálenými múrmi. Názvy týchto sadov, ktoré sa k nám zachovali, sú: Grande, Colorada, Mercería a Fuente Peña.

Tieto sady sa od 14. storočia vo väčšej či menšej miere pestujú rovnakými tradičnými stredovekými technikami. Vďaka tejto poľnohospodárskej produkcii si nasridský dvor udržal určitú nezávislosť od iných externých poľnohospodárskych dodávateľov, čo mu umožňovalo uspokojovať vlastné potravinové potreby.

Používali sa nielen na pestovanie zeleniny, ale aj ovocných stromov a pastvín pre zvieratá. Napríklad sa dnes pestujú artičoky, baklažány, fazuľa, figy, granátové jablká a mandľovníky.

Zachované sady dnes naďalej využívajú rovnaké poľnohospodárske výrobné techniky ako v stredoveku, čo dáva tomuto priestoru veľkú antropologickú hodnotu.

Do týchto záhrad sa dostanete z Patio de la Sultana strmým schodiskom z 19. storočia, nazývaným Levie schodisko, kvôli dvom glazovaným hlineným figúram nad bránou.

Tieto záhrady možno považovať za príklad romantickej záhrady. Nachádzajú sa na stĺpoch a tvoria najvyššiu časť Generalife s nádherným výhľadom na celý monumentálny komplex.

Vyniká prítomnosť krásnych magnólií.

Ružové záhrady pochádzajú z 30. a 50. rokov 20. storočia, keď štát v roku 1921 získal Generalife.

Následne vznikla potreba zvýšiť hodnotu opustenej oblasti a strategicky ju prepojiť s Alhambrou prostredníctvom postupného a plynulého prechodu.

Patio de la Acequia, v 19. storočí nazývané aj Patio de la Ría, má dnes obdĺžnikový pôdorys s dvoma pavilónmi orientovanými oproti sebe a arkádou.

Názov nádvoria pochádza z Kráľovského kanála, ktorý prechádza týmto palácom a okolo ktorého sú na nižšej úrovni usporiadané štyri záhrady v ortogonálnych parteroch. Na oboch stranách zavlažovacej priekopy sa nachádzajú fontány, ktoré tvoria jeden z najobľúbenejších obrazov paláca. Tieto fontány však nie sú originálne, pretože narúšajú pokoj a mier, ktoré sultán hľadal počas chvíľ odpočinku a meditácie.

Tento palác prešiel početnými premenami, pretože toto nádvorie bolo pôvodne uzavreté pre výhľady, ktoré dnes nachádzame cez galériu 18 oblúkov v štýle belvederu. Jediná časť, ktorá by vám umožnila kontemplovať krajinu, by bola centrálna vyhliadka. Z tohto pôvodného hľadiska, sediac na podlahe a opretý o parapet, bolo možné kontemplovať panoramatický výhľad na palácové mesto Alhambra.

Ako dôkaz jeho minulosti nájdeme na vyhliadkovom bode nasridskú výzdobu, kde vyniká prekrytie omietky sultána Izmaila I. nad omietkou Mohameda III. Z toho je jasné, že každý sultán mal iný vkus a potreby a podľa toho si upravoval paláce, čím zanechal svoju vlastnú stopu alebo odtlačok.

Keď prechádzame okolo vyhliadky a pozrieme sa na vnútro oblúkov, nájdeme aj emblémy katolíckych panovníkov, ako sú jarmo a šípy, ako aj motto „Tanto Monta“.

Východná strana nádvoria je nová kvôli požiaru, ku ktorému došlo v roku 1958.

Pred vstupom na Patio de la Acequia nájdeme Patio de la Guardia. Jednoduchý dvor s portikami a galériami, v jeho strede fontána, ktorú zdobia aj horké pomarančovníky. Toto nádvorie muselo slúžiť ako kontrolná zóna a predsieň pred vstupom do letných komnát sultána.

Na tomto mieste vyniká to, že po vyjdení strmých schodov nájdeme dvere orámované prekladom zdobeným dlaždicami v odtieňoch modrej, zelenej a čiernej na bielom pozadí. Môžeme tiež vidieť, hoci opotrebovaný plynutím času, Nasridov kľúč.

Keď vystupujeme po schodoch a prechádzame týmto vchodom, narazíme na zákrutu, strážne lavice a strmé, úzke schodisko, ktoré nás vedie do paláca.

Patio de la Sultana je jedným z najviac premenených priestorov. Predpokladá sa, že miesto, ktoré teraz zaberá toto nádvorie – nazývané aj Cyprusové nádvorie – bolo oblasťou určenou pre bývalý hammam, kúpele Generalife.

V 16. storočí stratila túto funkciu a stala sa záhradou. Postupom času bola vybudovaná severná galéria spolu s bazénom v tvare U, fontánou v jej strede a tridsiatimi ôsmimi hlučnými tryskami.

Z nasridského obdobia sa zachovali iba vodopád Acequia Real, chránený za plotom, a malý úsek kanála, ktorý odvádza vodu smerom k námestiu Patio de la Acequia.

Názov „Cyprusová terasa“ je spôsobený mŕtvym, storočným cyprusom, z ktorého dnes zostal iba kmeň. Vedľa nej sa nachádza keramická plaketa z Granady, ktorá nám rozpráva o legende Ginésa Péreza de Hita zo 16. storočia, podľa ktorej bol tento cyprus svedkom ľúbostných stretnutí obľúbenca posledného sultána Boabdila so vznešeným rytierom z rodu Abencerrajov.

Patio del Descabalgamiento, známe aj ako Patio Polo, je prvým nádvorím, s ktorým sa stretneme pri vstupe do paláca Generalife.

Dopravným prostriedkom, ktorý sultán používal na prístup do Generalife, bol kôň, a preto potreboval miesto, kde by mohol tieto zvieratá zosadnúť a ubytovať. Predpokladá sa, že toto nádvorie bolo určené na tento účel, pretože sa tu nachádzali stajne.

Mala podporné lavice na nastupovanie a zosadanie z koňa a v bočných arkádach dve stajne, ktoré v spodnej časti slúžili ako stajne a v hornej časti ako senníky. Chýbať nemohla ani napájačka s čerstvou vodou pre kone.

Za zmienku stojí: nad prekladom dverí vedúcich na ďalšie nádvorie nachádzame kľúč od Alhambry, symbol dynastie Nasridovcov, predstavujúci pozdrav a vlastníctvo.

Severný portikus je najlepšie zachovaný a bol určený na ubytovanie sultánových komnát.

Nachádzame portikus s piatimi oblúkmi podopretými stĺpmi a alhamíami na ich koncoch. Za týmto portikom a pre prístup do Kráľovskej siene prechádzate trojitým oblúkom, v ktorom sú básne hovoriace o bitke pri La Vega alebo Sierra Elvira v roku 1319, čo nám poskytuje informácie o datovaní miesta.

Po stranách tohto trojitého oblúka sa nachádzajú aj *taqy*, malé výklenky vykopané v stene, kam sa umiestňovala voda.

Kráľovská sieň, ktorá sa nachádzala v štvorcovej veži zdobenej sadrokartónom, bola miestom, kde sultán – napriek tomu, že to bol palác pre oddych – prijímal naliehavé audiencie. Tieto audiencie, podľa tam zaznamenaných veršov, museli byť krátke a priame, aby neprimerane nerušili emírov odpočinok.

Nasridské paláce tvoria najvýznamnejšiu a najvýraznejšiu časť monumentálneho komplexu. Boli postavené v 14. storočí, v období, ktoré možno považovať za jedno z najväčších slávnych období dynastie Nasridovcov.

Tieto paláce boli priestorom vyhradeným pre sultána a jeho blízkych príbuzných, kde sa odohrával rodinný život, ale aj oficiálny a administratívny život kráľovstva.

Paláce sú: Mexuar, Comaresov palác a Leví palác.

Každý z týchto palácov bol postavený nezávisle, v rôznych časoch a s vlastnými odlišnými funkciami. Po dobytí Granady boli paláce zjednotené a od tej chvíle sa stali známymi ako Kráľovský dom a neskôr ako Starý kráľovský dom, keď sa Karol V. rozhodol postaviť si vlastný palác.

Mexuar je najstaršou časťou Nasridských palácov, ale je to aj priestor, ktorý v priebehu času prešiel najväčšími premenami. Jeho názov pochádza z arabského slova *Maswar*, ktoré označuje miesto, kde sa stretávala *Súra* alebo Rada ministrov sultána, čím odhaľuje jednu z jeho funkcií. Bola to tiež predsieň, kde sultán vykonával spravodlivosť.

Výstavba Mexuaru sa pripisuje sultánovi Isma'ílovi I. (1314 – 1325) a upravil ho jeho vnuk Muhammad V. Najviac však tento priestor premenili kresťania, ktorí ho premenili na kaplnku.

V nasridskom období bol tento priestor oveľa menší a bol organizovaný okolo štyroch centrálnych stĺpov, kde je stále viditeľná charakteristická nasridská kubická hlavica, natretá kobaltovo modrou farbou. Tieto stĺpy podopierala lucerna, ktorá poskytovala zenitálne svetlo a ktorá bola v 16. storočí odstránená, aby sa vytvorili horné miestnosti a bočné okná.

Aby sa priestor premenil na kaplnku, podlaha bola znížená a vzadu bol pridaný malý obdĺžnikový priestor, teraz oddelený drevenou balustrádou, ktorá označuje, kde sa nachádzal horný chór.

Keramická dlaždicová soklová lišta s hviezdicovou výzdobou bola prinesená odinakiaľ. Medzi jeho hviezdami môžete striedavo vidieť: erb Nasridského kráľovstva, erb kardinála Mendozu, dvojhlavého orla Rakúšanov, motto „Niet víťaza okrem Boha“ a Herkulove stĺpy z cisárskeho štítu.

Nad podstavcom sa nachádza sadrový epigrafický vlys s nápisom: „Kráľovstvo je Božie. Sila je Božia. Sláva je Božia.“ Tieto nápisy nahrádzajú kresťanské ejakulácie: "Christus regnat. Christus vincit. Christus imperat."

Súčasný vchod do Mexuaru bol otvorený v modernej dobe, pričom sa zmenilo umiestnenie jedného z Herkulových stĺpov s mottom „Plus Ultra“, ktorý bol presunutý na východnú stenu. Sadrová koruna nad dverami zostáva na pôvodnom mieste.

V zadnej časti miestnosti vedú dvere do oratória, do ktorého sa pôvodne vchádzalo cez galériu Machuca.

Tento priestor je jedným z najviac poškodených v Alhambre v dôsledku výbuchu prachárne v roku 1590. Obnovený bol v roku 1917.

Počas rekonštrukcie bola úroveň podlahy znížená, aby sa predišlo nehodám a uľahčili sa návštevy. Ako svedok pôvodnej úrovne zostala pod oknami súvislá lavica.

Túto pôsobivú fasádu, rozsiahlo zrekonštruovanú medzi 19. a 20. storočím, dal postaviť Mohamed V. na pamiatku dobytia Algecirasu v roku 1369, ktoré mu zaručilo nadvládu nad Gibraltárskym prielivom.

Na tomto nádvorí sultán prijímal poddaných, ktorým bola udelená zvláštna audiencia. Bol umiestnený v centrálnej časti fasády, na streche medzi dvoma dverami a pod veľkou odkvapovou strechou, majstrovským dielom nasridského tesárstva, ktoré ho korunovalo.

Fasáda má veľkú alegorickú záťaž. V ňom si subjekty mohli prečítať:

„Moje postavenie je postavenie koruny a moja brána je vidlica: Západ verí, že vo mne je Východ.“
Al-Gani bi-llah mi poveril otvorením dverí k víťazstvu, ktoré sa ohlasuje.
No, čakám, kedy sa objaví, keď sa ráno odhalí horizont.
Kiežby Boh urobil jeho dielo tak krásnym, ako je jeho charakter a postava!

Dvere vpravo slúžili ako prístup do súkromných priestorov a služobnej oblasti, zatiaľ čo dvere vľavo, cez zakrivenú chodbu s lavicami pre stráž, umožňujú prístup do paláca Comares, konkrétne do Patio de los Arrayanes.

Poddaní, ktorí získali audienciu, čakali pred fasádou, oddelení od sultána kráľovskou strážou, v miestnosti dnes známej ako Zlatá izba.

Názov *Zlatá štvrť* pochádza z obdobia katolíckych panovníkov, keď bol kazetový strop z obdobia Nasridov premaľovaný zlatými motívmi a boli doň začlenené emblémy panovníkov.

V strede nádvoria sa nachádza nízka mramorová fontána s galónmi, replika fontány Lindaraja, ktorá sa nachádza v múzeu Alhambra. Na jednej strane hromady vedie mreža do tmavej podzemnej chodby, ktorú používal strážca.

Jednou z charakteristík hispánsko-moslimského domu je prístup do obydlia cez zakrivenú chodbu, ktorá vedie na otvorený dvor, centrum života a organizácie domu, vybavený vodným prvkom a vegetáciou. Rovnaký koncept sa nachádza aj v Patio de los Arrayanes, ale vo väčšom meradle, s dĺžkou 36 metrov a šírkou 23 metrov.

Námestie Arrayanes je centrom paláca Comares, kde sa odohrávala politická a diplomatická činnosť Nasridského kráľovstva. Je to obdĺžniková terasa impozantných rozmerov, ktorej centrálnou osou je veľký bazén. V ňom pokojná voda pôsobí ako zrkadlo, ktoré dodáva priestoru hĺbku a vertikalitu, čím vytvára palác na vode.

Na oboch koncoch bazéna trysky jemne vstrekujú vodu, aby nenarušili zrkadlový efekt ani ticho miesta.

Po stranách bazéna sa nachádzajú dva záhony myrt, ktoré dali súčasnému miestu názov: Patio de los Arrayanes. V minulosti bolo známe aj ako Patio de la Alberca.

Prítomnosť vody a vegetácie nie je len reakciou na ornamentálne alebo estetické kritériá, ale aj zámerom vytvoriť príjemné priestory, najmä v lete. Voda osviežuje prostredie, zatiaľ čo vegetácia udržiava vlhkosť a dodáva arómu.

Na dlhších stranách nádvoria sa nachádzajú štyri samostatné obydlia. Na severnej strane stojí veža Comares, v ktorej sa nachádza Trónna sála alebo Sála veľvyslancov.

Na južnej strane fasáda pôsobí ako trompe l'oeil, keďže budova, ktorá existovala za ňou, bola zbúraná, aby spojila Palác Karola V. so Starým kráľovským domom.

Pred vstupom do Nasridských palácov, ak sa pozrieme doľava, nájdeme dva nádvoria.

Prvým je Patio de la Mezquita, pomenované podľa malej mešity nachádzajúcej sa v jednom z jeho rohov. Od 20. storočia je však známa aj ako Madrasa kniežat, pretože jej štruktúra sa podobá Madrase v Granade.

Ďalej sa nachádza Patio de Machuca, pomenované po architektovi Pedrovi Machucovi, ktorý mal v 16. storočí na starosti dohľad nad výstavbou paláca Karola V. a ktorý tam sídlil.

Toto nádvorie je ľahko rozpoznateľné podľa bazéna s laločnatými okrajmi v jeho strede, ako aj podľa klenutých cyprusov, ktoré neinvazívnym spôsobom obnovujú architektonický vzhľad priestoru.

Lodná miestnosť je predsieň do Trónnej sály alebo miestnosti veľvyslancov.

Na zárubniach oblúka, ktorý vedie do tejto miestnosti, nachádzame výklenky obložené mramorom a zdobené farebnými dlaždicami. Toto je jeden z najcharakteristickejších ornamentálnych a funkčných prvkov nasridských palácov: *taqas*.

*Taqas* sú malé výklenky vyhĺbené v stenách, vždy usporiadané vo dvojiciach a oproti sebe. Používali sa na uchovávanie džbánov s čerstvou vodou na pitie alebo s voňavou vodou na umývanie rúk.

Súčasný strop haly je reprodukciou originálu, ktorý zhorel pri požiari v roku 1890.

Názov tejto miestnosti pochádza z fonetickej zmeny arabského slova *baraka*, ktoré znamená „požehnanie“ a ktoré sa na stenách tejto miestnosti opakovane opakuje. Nepochádza to, ako sa všeobecne verí, z tvaru obrátenej strechy lode.

Práve na tomto mieste si noví sultáni žiadali požehnanie svojho boha predtým, ako boli korunovaní v trónnej sieni.

Pred vstupom do Trónnej sály nájdeme dva bočné vchody: vpravo malé oratórium s mihrábom; a naľavo prístupové dvere do vnútra veže Comares.

Veľvyslanecká sieň, nazývaná aj Trónna sieň alebo Comaresova sieň, je miestom sultánovho trónu, a teda centrom moci dynastie Nasridovcov. Možno z tohto dôvodu sa nachádza v Torre de Comares, najväčšej veži v monumentálnom komplexe, vysokej 45 metrov. Jeho etymológia pochádza z arabského slova *arsh*, čo znamená stan, pavilón alebo trón.

Miestnosť má tvar dokonalej kocky a jej steny sú pokryté bohatou výzdobou až po strop. Po stranách je deväť rovnakých výklenkov zoskupených po troch s oknami. Ten oproti vchodu sa vyznačuje prepracovanejšou výzdobou, keďže to bolo miesto, ktoré zaberal sultán, podsvietený, čo uprednostňovalo efekt oslňovania a prekvapenia.

V minulosti boli okná pokryté vitrážami s geometrickými tvarmi nazývanými *kumárie*. Tieto boli stratené kvôli rázovej vlne zo skladu prachu, ktorý explodoval v roku 1590 v Carrera del Darro.

Dekoratívna bohatosť obývačky je extrémna. Začína sa to v spodnej časti geometricky tvarovanými dlaždicami, ktoré vytvárajú vizuálny efekt podobný kaleidoskopu. Pokračuje na stenách štukami, ktoré vyzerajú ako zavesené tapisérie, zdobené rastlinnými motívmi, kvetmi, mušľami, hviezdami a bohatou epigrafikou.

Súčasné písmo je dvojakého typu: kurzíva, najbežnejšia a ľahko rozpoznateľná; a kufické písmo, kultivované písmo s priamočiarymi a hranatými tvarmi.

Spomedzi všetkých nápisov je najpozoruhodnejší ten, ktorý sa nachádza pod stropom, na hornom páse steny: súra 67 Koránu s názvom *Kráľovstvo* alebo *Pánstva*, ktorá sa tiahne pozdĺž štyroch stien. Túto súru recitovali noví sultáni, aby ohlásili, že ich moc pochádza priamo od Boha.

Obraz božskej moci je tiež znázornený na strope, ktorý sa skladá z 8 017 rôznych kusov, ktoré prostredníctvom hviezdnych kolies ilustrujú islamskú eschatológiu: sedem nebies a ôsme, raj, trón Alaha, reprezentovaný centrálnou kupolou muqarnas.

Ak sa chcete dostať do kresťanského kráľovského domu, musíte použiť jedny z dverí otvorených v ľavom výklenku Siene dvoch sestier.

Karol V., vnuk katolíckych panovníkov, navštívil Alhambru v júni 1526 po tom, čo sa v Seville oženil s Izabelou Portugalskou. Po príchode do Granady sa pár usadil v samotnej Alhambre a nariadil výstavbu nových miestností, dnes známych ako Cisárske komnaty.

Tieto priestory sa úplne rozchádzajú s nasridskou architektúrou a estetikou. Keďže však bol postavený na záhradných plochách medzi palácom Comares a Palácom levov, je možné vidieť hornú časť Kráľovského hammamu alebo Comares Hammamu cez niekoľko malých okienok umiestnených naľavo od chodby. O niekoľko metrov ďalej umožňujú ďalšie otvory pohľad na Sieň postelí a Galériu hudobníkov.

Kráľovské kúpele neboli len miestom na hygienu, ale aj ideálnym miestom na pestovanie politických a diplomatických vzťahov uvoľneným a priateľským spôsobom, sprevádzaným hudbou, ktorá oživovala túto udalosť. Tento priestor je otvorený pre verejnosť iba pri zvláštnych príležitostiach.

Cez túto chodbu vchádzate do cisárskej kancelárie, ktorá vyniká renesančným krbom s cisárskym erbom a dreveným kazetovým stropom, ktorý navrhol Pedro Machuca, architekt paláca Karola V. Na kazetovom strope si môžete prečítať nápis „PLUS ULTRA“, motto, ktoré prijal cisár, spolu s iniciálami K a Y, ktoré zodpovedajú Karolovi V. a Izabele Portugalskej.

Po odchode z haly sa vpravo nachádzajú Cisárske izby, ktoré sú v súčasnosti pre verejnosť zatvorené a prístupné len pri zvláštnych príležitostiach. Tieto izby sú známe aj ako izby Washingtona Irvinga, pretože práve tam sa tento americký romantický spisovateľ ubytoval počas svojho pobytu v Granade. Možno práve na tomto mieste napísal svoju slávnu knihu *Príbehy z Alhambry*. Nad dverami je možné vidieť pamätnú tabuľu.

Vedľa Patio de la Reja sa nachádza Patio de Lindaraja, zdobené vyrezávanými krušpánovými živými plotmi, cyprusmi a horkými pomarančovníkmi. Toto nádvorie vďačí za svoj názov vyhliadke Nasrid, ktorá sa nachádza na jeho južnej strane a nesie rovnaký názov.

Počas obdobia Nasridov mala záhrada úplne iný vzhľad ako dnes, pretože to bol priestor otvorený krajine.

S príchodom Karola V. bola záhrada ohradená a vďaka galérii s portikom nadobudla rozloženie podobné kláštoru. Na jej stavbu boli použité stĺpy z iných častí Alhambry.

V strede nádvoria stojí baroková fontána, nad ktorou bola začiatkom 17. storočia umiestnená mramorová nádrž z obdobia Nasridovcov. Fontána, ktorú vidíme dnes, je replika; Originál je uchovávaný v múzeu Alhambra.

Jadrom tohto paláca je Patio de los Leones. Je to obdĺžnikový dvor obklopený portikom galériou so sto dvadsiatimi štyrmi stĺpmi, ktoré sa od seba líšia a spájajú jednotlivé miestnosti paláca. Má určitú podobnosť s kresťanským kláštorom.

Tento priestor je považovaný za jeden z klenotov islamského umenia, napriek tomu, že sa odchyľuje od zaužívaných vzorov hispánsko-moslimskej architektúry.

Symbolika paláca sa točí okolo konceptu záhradného raja. Štyri vodné kanály, ktoré vytekajú zo stredu nádvoria, by mohli predstavovať štyri rieky islamského raja, čím by nádvorie malo tvar kríža. Stĺpy evokujú palmový les, ako rajské oázy.

V strede sa nachádza slávna Fontána levov. Dvanásť levov, hoci v podobnej polohe – v strehu a chrbtom k fontáne – má odlišné črty. Sú vyrezané z bieleho Macaelského mramoru, starostlivo vybraného tak, aby využil prirodzené žily kameňa a zdôraznil jeho charakteristické vlastnosti.

Existujú rôzne teórie o jeho symbolike. Niektorí veria, že predstavujú silu dynastie Nasridovcov alebo sultána Muhammada V., dvanásť znamení zverokruhu, dvanásť hodín dňa alebo dokonca hydraulické hodiny. Iní tvrdia, že ide o reinterpretáciu Bronzového mora v Judei, podopretého dvanástimi býkmi, ktoré tu nahradilo dvanásť levov.

Centrálna misa bola pravdepodobne vytesaná na mieste a obsahuje poetické nápisy oslavujúce Mohameda V. a hydraulický systém, ktorý napája fontánu a reguluje prietok vody, aby sa zabránilo pretečeniu.

„Zdá sa, že voda a mramor sa spájajú bez toho, aby sme vedeli, ktorá z nich sa kĺže.“
Nevidíš, ako sa voda vyleje do misky, ale jej výlevky ju hneď zakryjú?

Je to milenec, ktorého viečka prekypujú slzami,
slzy, ktoré skrýva zo strachu pred udavačom.

Nie je to v skutočnosti ako biely oblak, ktorý leje svoje zavlažovacie kanály na levy a nevyzerá ako ruka kalifa, ktorý ráno štedro obdarúva vojnové levy svojou priazňou?

Fontána prešla v priebehu času rôznymi premenami. V 17. storočí bola pridaná druhá nádrž, ktorá bola v 20. storočí odstránená a premiestnená do záhrady Adarves v Alcazabe.

Kresťanská adaptácia paláca zahŕňala vytvorenie priameho prístupu k veži Comares cez dvojposchodovú otvorenú galériu. Táto galéria ponúka nádherný výhľad na dve z najikonickejších štvrtí Granady: Albaicín a Sacromonte.

Z galérie, pri pohľade doprava, môžete vidieť aj kráľovninu šatňu, ktorú, rovnako ako ostatné vyššie spomínané priestory, je možné navštíviť len pri zvláštnych príležitostiach alebo ako priestor mesiaca.

Kráľovnina šatňa sa nachádza vo veži Jusufa I., veži vysunutej dopredu voči múru. Jeho kresťanské meno pochádza z používania, ktoré mu dala Izabela Portugalská, manželka Karola V., počas svojho pobytu v Alhambre.

Vnútri bol priestor prispôsobený kresťanskej estetike a nachádzajú sa v ňom cenné renesančné maľby od Júliusa Achilla a Alexandra Maynera, žiakov Rafaela Sanzia, známeho aj ako Rafael z Urbina.

Zostupom z galérie nájdeme Patio de la Reja. Jeho názov pochádza z nepretržitého balkóna s kovaným železným zábradlím, ktorý bol inštalovaný v polovici 17. storočia. Tieto mreže slúžili ako otvorená chodba na prepojenie a ochranu susedných miestností.

Sieň dvoch sestier dostala svoj súčasný názov podľa dvoch dvojitých dosiek z macaelského mramoru, ktoré sa nachádzajú v strede miestnosti.

Táto miestnosť sa trochu podobá na Sieň Abencerrajovcov: nachádza sa vyššie ako nádvorie a za vchodom má dvoje dvere. Tá naľavo umožňovala prístup na toaletu a tá napravo bola prepojená s hornými miestnosťami domu.

Na rozdiel od dvojlôžkovej izby sa táto otvára na sever smerom k Sala de los Ajimeces a malému vyhliadkovému námestiu Mirador de Lindaraja.

Počas dynastie Nasridovcov, v časoch Mohameda V., bola táto miestnosť známa ako *qubba al-kubra*, teda hlavná qubba, najdôležitejšia v Paláci levov. Termín *qubba* označuje štvorcový pôdorys pokrytý kupolou.

Kupola je založená na osemcípej hviezde, ktorá sa rozkladá do trojrozmerného rozloženia zloženého z 5 416 muqárn, z ktorých niektoré si stále zachovávajú stopy polychrómie. Tieto muqarne sú rozmiestnené v šestnástich kupolách umiestnených nad šestnástimi oknami s mrežami, ktoré poskytujú meniace sa svetlo do miestnosti v závislosti od dennej doby.

Pred vstupom do západnej sály, známej aj ako Sála Abencerrajesovcov, nájdeme drevené dvere s pozoruhodnými rezbami, ktoré sa zachovali zo stredoveku.

Názov tejto miestnosti sa spája s legendou, podľa ktorej kvôli fáme o ľúbostnom vzťahu medzi rytierom z rodu Abencerrajov a sultánovým obľúbencom, alebo kvôli údajným sprisahaniam tejto rodiny s cieľom zvrhnúť panovníka, sultán, naplnený hnevom, povolal rytierov z rodu Abencerrajov. V dôsledku toho prišlo o život tridsaťšesť z nich.

Tento príbeh zaznamenal v 16. storočí spisovateľ Ginés Pérez de Hita vo svojom románe o *občianskych vojnách v Granade*, kde rozpráva o tom, že rytieri boli zavraždení práve v tejto miestnosti.

Z tohto dôvodu niektorí tvrdia, že v hrdzavých škvrnách na centrálnej fontáne vidia symbolickú stopu riek krvi týchto rytierov.

Táto legenda inšpirovala aj španielskeho maliara Mariana Fortunyho, ktorý ju zachytil vo svojom diele s názvom *Masaker Abencerrajes*.

Po vstupe do dverí sme našli dva vchody: ten napravo viedol na toaletu a ten naľavo k schodom vedúcim do horných miestností.

Sieň Abencerrajovcov je súkromné a nezávislé obydlie na prízemí, postavené okolo veľkej *qubba* (kupola v arabčine).

Sadrová kupola je bohato zdobená muqarnami, ktoré pochádzajú z osemcípej hviezdy v zložitej trojrozmernej kompozícii. Muqarnas sú architektonické prvky založené na zavesených hranoloch s konkávnymi a konvexnými tvarmi, pripomínajúce stalaktity.

Keď vstúpite do miestnosti, všimnete si pokles teploty. Je to preto, že jediné okná sú umiestnené v hornej časti, čo umožňuje únik horúceho vzduchu. Medzitým voda z centrálnej fontány ochladzuje vzduch, vďaka čomu miestnosť so zatvorenými dverami funguje ako akási jaskyňa s ideálnou teplotou pre najhorúcejšie letné dni.

Za Sienou dvoch sestier, na severe, nachádzame priečnu loď zastrešenú mukarnskou klenbou. Táto miestnosť sa nazýva Sieň Ajimecesov (okná s stĺpikmi) kvôli typu okien, ktoré museli uzatvárať otvory nachádzajúce sa na oboch stranách centrálneho oblúka vedúceho k vyhliadke Lindaraja.

Predpokladá sa, že biele steny tejto miestnosti boli pôvodne pokryté hodvábnymi látkami.

Takzvané vyhliadkové miesto Lindaraja vďačí za svoj názov odvodeniu arabského výrazu *Ayn Dar Aisa*, ktorý znamená „oči domu Aisa“.

Napriek svojej malej veľkosti je interiér vyhliadkovej plošiny pozoruhodne vyzdobený. Na jednej strane sa vyznačuje dlaždicami s postupnosťami malých, prepletených hviezd, čo si vyžadovalo precíznu prácu zo strany remeselníkov. Na druhej strane, ak sa pozriete hore, uvidíte strop s farebným sklom zapusteným do drevenej konštrukcie, pripomínajúci strešné okno.

Táto lampáš je reprezentatívnym príkladom toho, ako museli vyzerať mnohé z krytov alebo stĺpikových okien Palatínskej Alhambry. Keď slnečné svetlo dopadne na sklo, vyžaruje farebné odlesky, ktoré osvetľujú dekoráciu a dodávajú priestoru jedinečnú a neustále sa meniacu atmosféru počas celého dňa.

Počas obdobia Nasridovcov, keď bol nádvorie ešte otvorené, si človek mohol sadnúť na podlahu vyhliadkovej plošiny, oprieť si ruku o parapet a vychutnať si nádherný výhľad na štvrť Albayzín. Tieto názory sa stratili začiatkom 16. storočia, keď boli postavené budovy určené ako sídlo cisára Karola V.

Sieň kráľov zaberá celú východnú stranu Patio de los Leones a hoci sa zdá byť integrovaná do paláca, predpokladá sa, že mala svoju vlastnú funkciu, pravdepodobne rekreačného alebo dvorského charakteru.

Tento priestor vyniká tým, že zachováva jeden z mála príkladov figuratívnej maľby Nasridovcov.

V troch spálňach, každá s rozlohou približne pätnásť metrov štvorcových, sa nachádzajú tri falošné klenby zdobené maľbami na jahňacej koži. Tieto kože boli pripevnené k drevenej podpere pomocou malých bambusových klincov, čo bola technika, ktorá zabránila hrdzaveniu materiálu.

Názov miestnosti pravdepodobne pochádza z interpretácie maľby v centrálnom výklenku, ktorá zobrazuje desať postáv, ktoré by mohli zodpovedať prvým desiatim sultánom Alhambry.

V bočných výklenkoch môžete vidieť rytierske scény z bojov, lovu, hier a lásky. V nich je prítomnosť kresťanských a moslimských postáv zdieľajúcich ten istý priestor jasne odlíšená ich oblečením.

Pôvod týchto malieb bol predmetom rozsiahlych diskusií. Vzhľadom na ich lineárny gotický štýl sa predpokladá, že ich pravdepodobne vytvorili kresťanskí umelci oboznámení s moslimským svetom. Je možné, že tieto diela sú výsledkom dobrého vzťahu medzi Mohamedom V., zakladateľom tohto paláca, a kresťanským kráľom Pedrom I. Kastílskym.

Miestnosť tajomstiev je štvorcová miestnosť, zastrešená guľovou klenbou.

V tejto miestnosti sa deje niečo veľmi zvláštne a kuriózne, vďaka čomu je jednou z obľúbených atrakcií návštevníkov Alhambry, najmä pre tých najmenších.

Fenomén spočíva v tom, že ak jedna osoba stojí v jednom rohu miestnosti a druhá v opačnom rohu – obaja otočení k stene a čo najbližšie k nej – jedna z nich môže hovoriť veľmi potichu a druhá bude počuť správu dokonale, akoby stála hneď vedľa nej.

Vďaka tejto akustickej „hre“ dostala miestnosť svoje meno: **Izba tajomstiev**.

Palác známy ako Palác levov bol uvedený do prevádzky počas druhej vlády sultána Muhammada V., ktorá sa začala v roku 1362 a trvala do roku 1391. Počas tohto obdobia sa začala výstavba Paláca levov, ktorý susedil s palácom Comares, ktorý dal postaviť jeho otec, sultán Jusuf I.

Tento nový palác sa tiež nazýval *Rijádsky palác*, pretože sa predpokladá, že bol postavený na mieste starých záhrad Comares. Termín *Rijád* znamená „záhrada“.

Predpokladá sa, že pôvodný prístup do paláca bol cez juhovýchodný roh, z ulice Calle Real, a to zakriveným prístupom. V súčasnosti je kvôli kresťanským úpravám po dobytí Siene Muqarnas prístupná priamo z paláca Comares.

Sieň Muqarnas je pomenovaná podľa impozantnej muqarnasovej klenby, ktorá ju pôvodne zakrývala a ktorá sa takmer úplne zrútila v dôsledku vibrácií spôsobených výbuchom prachového skladu na Carrera del Darro v roku 1590.

Zvyšky tejto klenby sú stále viditeľné na jednej strane. Na opačnej strane sa nachádzajú pozostatky neskoršej kresťanskej klenby, v ktorej sa objavujú písmená „FY“, tradične spájané s Ferdinandom a Izabelou, hoci v skutočnosti zodpovedajú Filipovi V. a Izabele Farnese, ktorí Alhambru navštívili v roku 1729.

Predpokladá sa, že miestnosť mohla slúžiť ako predsieň alebo čakáreň pre hostí, ktorí sa zúčastňovali osláv, večierkov a recepcií sultána.

Rozľahlý priestor, dnes známy ako Jardines del Partal, vďačí za svoj názov Palacio del Pórtico, pomenovanému podľa svojej galérie s portikom.

Ide o najstarší zachovaný palác v monumentálnom komplexe, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Mohamedovi III. na začiatku 14. storočia.

Tento palác sa do istej miery podobá palácu Comares, hoci je starší: má obdĺžnikové nádvorie, centrálny bazén a portikus sa odráža vo vode ako zrkadlo. Jeho hlavným rozlišovacím znakom je prítomnosť bočnej veže, známej od 16. storočia ako Dámska veža, hoci sa nazývala aj Observatórium, keďže Mohamed III. bol veľkým fanúšikom astronómie. Veža má okná otočené do všetkých štyroch svetových strán, čo umožňuje nádherný výhľad.

Zaujímavosťou je, že tento palác bol v súkromnom vlastníctve až do 12. marca 1891, kedy jeho majiteľ, nemecký bankár a konzul Arthur Von Gwinner, postúpil budovu a okolité pozemky španielskemu štátu.

Von Gwinner bohužiaľ rozobral drevenú strechu vyhliadkovej plošiny a presunul ju do Berlína, kde je teraz vystavená v Pergamonskom múzeu ako jeden z vrcholov jeho zbierky islamského umenia.

Vedľa Partalského paláca, naľavo od Dámskej veže, sa nachádza niekoľko nasridských domov. Jeden z nich bol nazvaný Dom obrazov kvôli objavu temperových malieb na štuku zo 14. storočia na začiatku 20. storočia. Tieto vysoko cenné maľby sú vzácnym príkladom figuratívnej nástennej maľby z čias Nasridov a zobrazujú dvorské, lovecké a slávnostné scény.

Vzhľadom na ich význam a z dôvodov ochrany pamiatok nie sú tieto domy prístupné verejnosti.

Napravo od Partalského paláca, na valu múru, sa nachádza Partalské oratórium, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. Prístup je cez malé schodisko, pretože je vyvýšené z úrovne zeme.

Jedným z pilierov islamu je modliť sa päťkrát denne otočeným smerom k Mekke. Oratórium slúžilo ako palatínska kaplnka, ktorá umožňovala obyvateľom neďalekého paláca plniť si túto náboženskú povinnosť.

Napriek svojej malej rozlohe (asi dvanásť metrov štvorcových) má oratórium malú predsieň a modlitebňu. Jeho interiér sa vyznačuje bohatou sadrokartónovou výzdobou s rastlinnými a geometrickými motívmi, ako aj nápismi z Koránu.

Keď vyjdete po schodoch hore, hneď pred vstupnými dverami nájdete mihráb na juhozápadnej stene, otočený k Mekke. Má polygonálny pôdorys, voussoirovaný podkovovitý oblúk a je pokrytý muqarnas kupolou.

Obzvlášť dôležitý je epigrafický nápis umiestnený na impostoch mihrabového oblúka, ktorý pozýva k modlitbe: „Poďte a modlite sa a nepatrte medzi nedbanlivých.“

K oratóriu je pripojený dom Atasia de Bracamonte, ktorý bol v roku 1550 darovaný bývalému panošovi správcovi Alhambry, grófovi z Tendilly.

Na najvyššej náhornej plošine v oblasti Partal sa nachádzajú archeologické pozostatky paláca Jusufa III. Tento palác postúpili katolícki monarchovia v júni 1492 prvému guvernérovi Alhambry, Donovi Íñigovi Lópezovi de Mendoza, druhému grófovi z Tendilly. Z tohto dôvodu je tiež známy ako Tendillov palác.

Dôvod, prečo je tento palác v ruinách, má svoj pôvod v nezhodách, ktoré vznikli v 18. storočí medzi potomkami grófa z Tendilly a Filipa V. Bourbonu. Po smrti arcivojvodu Karola II. Rakúskeho bez dedičov rodina Tendillovcov podporovala arcivojvodu Karola Rakúskeho namiesto Filipa Bourbonskeho. Po nástupe Filipa V. na trón boli prijaté odvetné opatrenia: v roku 1718 im bol odobratý starostovský úrad nad Alhambrou a neskôr aj nad palácom, ktorý bol rozobratý a jeho materiál predaný.

Niektoré z týchto materiálov sa znovu objavili v 20. storočí v súkromných zbierkach. Predpokladá sa, že z tohto paláca by mohla pochádzať takzvaná „šťastná dlaždica“, ktorá sa uchováva vo Valencijskom inštitúte Dona Juana v Madride.

Od roku 1740 sa na pozemku paláca nachádzali prenajaté zeleninové záhrady.

V roku 1929 túto oblasť získal späť španielsky štát a vrátil ju do vlastníctva Alhambry. Vďaka práci Leopolda Torresa Balbása, architekta a reštaurátora Alhambry, bol tento priestor vylepšený vytvorením archeologickej záhrady.

Palatínske mestské hradby mali pôvodne viac ako tridsať veží, z ktorých sa dodnes zachovalo len dvadsať. Spočiatku mali tieto veže čisto obrannú funkciu, hoci časom niektoré prijali aj obytné využitie.

Pri výjazde z Nasridských palácov, z oblasti Partal Alto, vedie dláždený chodník k Generalife. Táto trasa vedie pozdĺž múru, kde sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších veží komplexu, orámované záhradnou plochou s krásnym výhľadom na Albaicín a sady Generalife.

Jednou z najpozoruhodnejších veží je Veža vrcholov, ktorú postavil Mohamed II. a neskôr ju zrekonštruovali ďalší sultáni. Ľahko ho rozpoznateľne rozpoznáte podľa tehlových hradbových múrov v tvare pyramídy, odkiaľ môže pochádzať aj jeho názov. Iní autori sa však domnievajú, že názov pochádza z konzol, ktoré vyčnievajú z jeho horných rohov a ktoré držali machikulácie, obranné prvky umožňujúce čeliť útokom zhora.

Hlavnou funkciou veže bolo chrániť Arrabálsku bránu, ktorá sa nachádzala na jej základni a bola spojená s Cuesta del Rey Chico, čím sa uľahčoval prístup do štvrte Albaicín a starej stredovekej cesty, ktorá spájala Alhambru s Generalife.

V kresťanských časoch bola na posilnenie ochrany postavená vonkajšia bašta so stajňami, ktorú uzatvára nový vchod známy ako Železná brána.

Hoci sa veže bežne spájajú s výlučne vojenskou funkciou, je známe, že Torre de los Picos mala aj obytné využitie, o čom svedčí ornamentika v jej interiéri.

Torre de la Cautiva dostala postupom času rôzne názvy, ako napríklad Torre de la Ladrona alebo Torre de la Sultana, aj keď nakoniec zvíťazil ten najobľúbenejší: Torre de la Cautiva.

Tento názov nie je založený na overených historických faktoch, ale je skôr ovocím romantickej legendy, podľa ktorej bola Isabel de Solís uväznená v tejto veži. Neskôr konvertovala na islam pod menom Zoraida a stala sa Muley Hacénovou obľúbenou sultánkou. Táto situácia spôsobila napätie s Aixou, bývalou sultánkou a Boabdilovou matkou, keďže Zoraida – ktorej meno znamená „ranná hviezda“ – nahradila jej postavenie na dvore.

Výstavba tejto veže sa pripisuje sultánovi Jusufovi I., ktorý bol zodpovedný aj za palác Comares. Toto pripisovanie podporujú nápisy v hlavnej sále, dielo vezíra Ibn al-Yayyab, ktoré tohto sultána chvália.

V básňach vyrytých na stenách vezír opakovane používa tento výraz kal'ahurra, ktorý sa odvtedy používa na označenie opevnených palácov, ako je to aj v prípade tejto veže. Okrem obranných účelov sa vo vnútri veže nachádza bohato zdobený, autentický palác.

Čo sa týka výzdoby, hlavná sála sa vyznačuje soklom obloženým keramickými dlaždicami s geometrickými tvarmi v rôznych farbách. Medzi nimi vyniká fialová farba, ktorej výroba bola v tom čase obzvlášť náročná a drahá, preto bola vyhradená výlučne pre priestory veľkého významu.

Veža Infantov, rovnako ako Veža zajatcov, vďačí za svoje meno legende.

Toto je legenda o troch princeznách Zaide, Zoraide a Zorahaide, ktoré žili v tejto veži, príbeh, ktorý zhromaždil Washington Irving vo svojich slávnych *Príbehoch z Alhambry*.

Výstavba tejto palácovej veže, alebo *qalahurry*, sa pripisuje sultánovi Muhammadovi VII., ktorý vládol v rokoch 1392 až 1408. Preto je to jedna z posledných veží postavených dynastiou Nasridovcov.

Táto okolnosť sa odráža aj vo vnútornej výzdobe, ktorá vykazuje známky istého úpadku v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami väčšej umeleckej nádhery.

Na konci Paseo de las Torres, v najvýchodnejšej časti severnej steny, sa nachádzajú pozostatky valcovej veže: Torre del Cabo de Carrera.

Táto veža bola prakticky zničená v dôsledku výbuchov, ktoré v roku 1812 vykonali Napoleonove vojská počas ústupu z Alhambry.

Predpokladá sa, že bol postavený alebo prestavaný na príkaz katolíckych panovníkov v roku 1502, čo potvrdzuje dnes už stratený nápis.

Jeho názov pochádza z jeho polohy na konci ulice Calle Mayor v Alhambre, ktorá označuje hranicu alebo „cap de carrera“ uvedenej cesty.

Palác Karola V. so svojimi šesťdesiattri metrami na šírku a sedemnásť metrami na výšku sleduje proporcie klasickej architektúry, a preto je horizontálne rozdelený na dve úrovne s jasne odlišnou architektúrou a výzdobou.

Na výzdobu fasád boli použité tri druhy kameňa: sivý, kompaktný vápenec zo Sierry Elviry, biely mramor z Macaelu a zelený serpentín z Barranco de San Juan.

Vonkajšia výzdoba vyzdvihuje obraz cisára Karola V. a zdôrazňuje jeho cnosti prostredníctvom mytologických a historických odkazov.

Najpozoruhodnejšie fasády sú tie na južnej a západnej strane, obe navrhnuté ako triumfálne oblúky. Hlavný portál sa nachádza na západnej strane, kde sú hlavné dvere korunované okrídlenými víťazstvami. Na oboch stranách sú dvoje malé dvierka, nad ktorými sú medailóny s postavami vojakov na koňoch v bojovej polohe.

Na podstavcoch stĺpov sú symetricky zdvojené reliéfy. Centrálne reliéfy symbolizujú Mier: zobrazujú dve ženy sediace na kope zbraní, nesúce olivové ratolesti a podopierajúce Herkulove stĺpy, svetovú sféru s cisárskou korunou a mottom *PLUS ULTRA*, zatiaľ čo cherubíni spaľujú vojnové delostrelectvo.

Bočné reliéfy zobrazujú vojnové scény, ako napríklad bitku pri Pavii, kde Karol V. porazil francúzskeho kráľa Františka I.

Na vrchole sú balkóny lemované medailónmi zobrazujúcimi dva z dvanástich Herkulových diel: jeden zabíja Nemejského leva a druhý čelí krétskemu býkovi. V centrálnom medailóne sa nachádza erb Španielska.

V spodnej časti paláca vynikajú rustikálne kvádrové dosky, ktoré majú vyjadrovať pocit solídnosti. Nad nimi sú bronzové kruhy držané zvieracími postavami, ako sú levy – symboly moci a ochrany – a v rohoch dvojité orly, ktoré narážajú na cisársku moc a heraldický znak cisára: dvojhlavý orol Karola I. Španielskeho a V. Nemeckého.

Cisár Karol I. Španielsky a V. Svätej rímskej ríše, vnuk katolíckych panovníkov a syn Jana I. Kastílskeho a Filipa Krásneho, navštívil Granadu v lete 1526 po svadbe s Izabelou Portugalskou v Seville, aby tam strávil svadobnú cestu.

Po príchode bol cisár uchvátený čarom mesta a Alhambry a rozhodol sa postaviť nový palác v palatínskom meste. Tento palác by bol známy ako Nový kráľovský dom, na rozdiel od Nasridských palácov, ktoré boli odvtedy známe ako Starý kráľovský dom.

Diela boli zadané toledskému architektovi a maliarovi Pedrovi Machucovi, o ktorom sa hovorí, že bol Michelangelovým žiakom, čo by vysvetľovalo jeho hlboké znalosti klasickej renesancie.

Machuca navrhol monumentálny palác v renesančnom štýle so štvorcovým pôdorysom a kruhom integrovaným do interiéru, inšpirovaný pamiatkami klasickej antiky.

Výstavba sa začala v roku 1527 a bola z veľkej časti financovaná z poct, ktoré museli Moriskovia platiť, aby mohli naďalej žiť v Granade a zachovať si svoje zvyky a rituály.

V roku 1550 zomrel Pedro Machuca bez toho, aby dokončil palác. Bol to jeho syn Luis, kto v projekte pokračoval, ale po jeho smrti sa práce na istý čas zastavili. Obnovené boli v roku 1572 za vlády Filipa II. a zverené Juanovi de Oreovi na odporúčanie Juana de Herreru, architekta kláštora El Escorial. Avšak kvôli nedostatku zdrojov spôsobenému vojnou v Alpujarrase sa nedosiahol žiadny významný pokrok.

Až v 20. storočí bola výstavba paláca dokončená. Najprv pod vedením architekta a reštaurátora Leopolda Torresa Balbása a nakoniec v roku 1958 Franciscom Prietom Morenom.

Palác Karola V. bol koncipovaný ako symbol univerzálneho mieru, odrážajúci politické ašpirácie cisára. Karol V. však nikdy osobne nevidel palác, ktorý nariadil postaviť.

Múzeum Alhambra sa nachádza na prízemí paláca Karola V. a je rozdelené do siedmich miestností venovaných hispánsko-moslimskej kultúre a umeniu.

Nachádza sa v nej najkrajšia existujúca zbierka nasridského umenia, ktorá sa skladá z diel nájdených pri vykopávkach a reštaurovaniach vykonaných v samotnej Alhambre v priebehu času.

Medzi vystavenými dielami sú omietky, stĺpy, tesárske výrobky, keramika rôznych štýlov – napríklad slávna Váza s gazelami – kópia lampy z Veľkej mešity v Alhambre, ako aj náhrobné kamene, mince a ďalšie predmety s veľkou historickou hodnotou.

Táto zbierka je ideálnym doplnkom k návšteve monumentálneho komplexu, pretože poskytuje lepšie pochopenie každodenného života a kultúry počas obdobia Nasridov.

Vstup do múzea je bezplatný, hoci je dôležité poznamenať, že v pondelok je zatvorené.

Keď Pedro Machuca navrhol palác Karola V., použil geometrické tvary so silnou renesančnou symbolikou: štvorec predstavoval pozemský svet, vnútorný kruh symbolizoval božstvo a stvorenie a osemuholník – vyhradený pre kaplnku – spojil tieto dva svety.

Po vstupe do paláca sa ocitneme na impozantnom kruhovom nádvorí s portikom, ktoré je vzhľadom na exteriér vyvýšené. Toto nádvorie je obklopené dvoma nad sebou uskladnenými galériami, obe s tridsiatimi dvoma stĺpmi. Stĺpy na prízemí sú dórsko-toskánskeho rádu a na hornom poschodí iónskeho rádu.

Stĺpy boli vyrobené z pudingového alebo mandľového kameňa z granadského mesta El Turro. Tento materiál bol zvolený, pretože bol ekonomickejší ako mramor pôvodne plánovaný v návrhu.

Dolná galéria má prstencovú klenbu, ktorá bola pravdepodobne určená na výzdobu freskovými maľbami. Horná galéria má zase drevený kazetový strop.

Vlys, ktorý vedie okolo nádvoria, obsahuje *burokranios*, znázornenia volských lebiek, dekoratívny motív s koreňmi v starovekom Grécku a Ríme, kde sa používali vo vlysoch a hrobkách spojených s rituálnymi obetami.

Dve poschodia nádvoria sú spojené dvoma schodiskami: jedným na severnej strane, postaveným v 17. storočí, a druhým, tiež na severe, ktoré navrhol v 20. storočí architekt Francisco Prieto Moreno, ktorý sa venuje pamiatke Alhambry.

Hoci palác nikdy nebol využívaný ako kráľovská rezidencia, v súčasnosti v ňom sídlia dve dôležité múzeá: Múzeum výtvarného umenia na hornom poschodí s vynikajúcou zbierkou granadských malieb a sôch z 15. až 20. storočia a Múzeum Alhambra na prízemí, do ktorého sa vstupuje cez západnú vstupnú halu.

Okrem múzejnej funkcie sa centrálne nádvorie môže pochváliť výnimočnou akustikou, vďaka čomu je ideálnym miestom pre koncerty a divadelné predstavenia, najmä počas Medzinárodného hudobného a tanečného festivalu v Granade.

Na ulici Calle Real, na mieste susediacom so súčasným kostolom Santa María de la Alhambra, sa nachádza mešita The Bath.

Tento kúpeľ bol postavený za vlády sultána Muhammada III. a financovaný jizya, daň vyberaná kresťanom za výsadbu pôdy na hranici.

Použitie hammam Kúpanie bolo nevyhnutnou súčasťou každodenného života islamského mesta a Alhambra nebola výnimkou. Vďaka svojej blízkosti mešity slúžil tento kúpeľ kľúčovej náboženskej funkcii: umožňoval umývanie alebo očistné rituály pred modlitbou.

Jeho funkcia však nebola výlučne náboženská. Hammam slúžil aj ako miesto osobnej hygieny a bol dôležitým miestom spoločenských stretnutí.

Jeho používanie bolo regulované rozvrhmi, pričom muži ho používali ráno a ženy popoludní.

Moslimské kúpele, inšpirované rímskymi kúpeľmi, mali rovnaké usporiadanie komôr, hoci boli menšie a fungovali pomocou pary, na rozdiel od rímskych kúpeľov, ktoré boli ponorné.

Kúpeľňa pozostávala zo štyroch hlavných priestorov: oddychovej miestnosti alebo šatne, studenej alebo teplej miestnosti, horúcej miestnosti a k horúcej miestnosti pripojenej kotolne.

Použitý vykurovací systém bol hypokaust, podzemný vykurovací systém, ktorý ohrieval zem pomocou horúceho vzduchu generovaného pecou a distribuovaného cez komoru pod vozovkou.

Súčasný Parador de Turismo bol pôvodne kláštor San Francisco, postavený v roku 1494 na mieste starého paláca Nasridov, ktorý podľa tradície patril moslimskému princovi.

Po dobytí Granady katolícki panovníci postúpili tento priestor, aby založili prvý františkánsky kláštor v meste, čím splnili sľub daný patriarchovi z Assisi roky pred dobytím.

Postupom času sa toto miesto stalo prvým pohrebiskom katolíckych panovníkov. Mesiac a pol pred svojou smrťou v Medina del Campo v roku 1504 kráľovná Izabela vo svojom závete zanechala želanie byť pochovaná v tomto kláštore, oblečená vo františkánskom habite. V roku 1516 bol vedľa neho pochovaný kráľ Ferdinand.

Obaja tam zostali pochovaní až do roku 1521, kedy ich vnuk, cisár Karol V., nariadil preniesť ich pozostatky do Kráľovskej kaplnky v Granade, kde teraz odpočívajú spolu s Jánom I. Kastílskym, Filipom Krásnym a princom Miguelom de Paz.

Dnes je možné navštíviť toto prvé pohrebisko vstupom na nádvorie Paradoru. Pod kupolou muqarnas sú zachované pôvodné náhrobné kamene oboch panovníkov.

Od júna 1945 sa v tejto budove nachádza Parador de San Francisco, luxusné turistické ubytovanie, ktoré vlastní a prevádzkuje španielsky štát.

Slovo „medina“, ktoré v arabčine znamená „mesto“, označovalo najvyššiu časť kopca Sabika v Alhambre.

Táto medina bola domovom intenzívnej dennej činnosti, pretože to bola oblasť, kde sa sústreďovali obchody a obyvateľstvo, ktoré umožňovali život nasridského dvora v palatínskom meste.

Vyrábali sa tam textílie, keramika, chlieb, sklo a dokonca aj mince. Okrem bývania pre robotníkov sa tu nachádzali aj dôležité verejné budovy, ako sú kúpele, mešity, trhy, cisterny, pece, silá a dielne.

Pre správne fungovanie tohto miniatúrneho mesta mala Alhambra vlastný systém legislatívy, správy a výberu daní.

Dnes zostalo len niekoľko pozostatkov pôvodnej nasridskej mediny. K jej zhoršeniu prispela premena oblasti kresťanskými osadníkmi po dobytí a následne aj výbuchy pušného prachu spôsobené Napoleonovými vojskami počas ústupu.

V polovici 20. storočia sa uskutočnil archeologický program rehabilitácie a adaptácie tejto oblasti. V dôsledku toho bol pozdĺž starej stredovekej ulice vybudovaný aj upravený chodník, ktorý dnes spája Generalife.

V kráľovskej medine, pripojenej k južnej stene, sa nachádzajú pozostatky takzvaného paláca Abencerrajovcov, čo je kastiľský názov rodiny Banu Sarrayovcov, šľachtického rodu severoafrického pôvodu patriaceho k nasridskému dvoru.

Pozostatky, ktoré možno vidieť dnes, sú výsledkom vykopávok, ktoré sa začali v 30. rokoch 20. storočia, keďže miesto bolo predtým vážne poškodené, najmä v dôsledku výbuchov spôsobených Napoleonovými vojskami počas ich ústupu.

Vďaka týmto archeologickým vykopávkam bolo možné potvrdiť význam tejto rodiny na dvore Nasridovcov, a to nielen kvôli veľkosti paláca, ale aj kvôli jeho privilegovanej polohe: v hornej časti mediny, priamo na hlavnej mestskej osi Alhambry.

Brána spravodlivosti, v arabčine známa ako Báb aš-Šaría, je jednou zo štyroch vonkajších brán palatínskeho mesta Alhambra. Ako vonkajší vstup slúžil dôležitej obrannej funkcii, ako je vidieť na jeho dvojito zalomenej štruktúre a strmom svahu terénu.

Jeho výstavba, integrovaná do veže pripevnenej k južnej stene, sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. v roku 1348.

Dvere majú dva špicaté podkovovité oblúky. Medzi nimi sa nachádza otvorená plocha, známa ako buhedera, z ktorej bolo možné v prípade útoku brániť vchod hádzaním materiálov z terasy.

Okrem strategickej hodnoty má táto brána v islamskom kontexte silný symbolický význam. Obzvlášť vynikajú dva dekoratívne prvky: ruka a kľúč.

Ruka predstavuje päť pilierov islamu a symbolizuje ochranu a pohostinnosť. Kľúčom je, zo svojej strany, symbol viery. Ich spoločná prítomnosť by sa dala interpretovať ako alegória duchovnej a pozemskej moci.

Populárna legenda hovorí, že ak sa jedného dňa ruka a kľúč dotknú, bude to znamenať pád Alhambry... a s ním aj koniec sveta, pretože by to znamenalo stratu jej nádhery.

Tieto islamské symboly kontrastujú s ďalším kresťanským doplnkom: gotickou sochou Panny Márie s dieťaťom, dielom Ruberta Alemána, umiestnenou vo výklenku nad vnútorným oblúkom na príkaz katolíckych panovníkov po dobytí Granady.

Puerta de los Carros nezodpovedá pôvodnému otvoru v nasridskej stene. Bol otvorený medzi rokmi 1526 a 1536 s veľmi špecifickým funkčným účelom: umožniť prístup k vozom prepravujúcim materiál a stĺpy na stavbu paláca Karola V.

Dnes tieto dvere stále slúžia praktickému účelu. Ide o bezplatnú pešiu prístupovú bránu do komplexu, ktorá umožňuje voľný vstup do paláca Karola V. a múzeí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Okrem toho je to jediná brána otvorená pre autorizované vozidlá vrátane hostí hotelov nachádzajúcich sa v komplexe Alhambra, taxíkov, špeciálnych služieb, zdravotníckeho personálu a vozidiel údržby.

Palatinské mesto Alhambra bolo obklopené rozsiahlym múrom so štyrmi hlavnými prístupovými bránami zvonku. Aby sa zabezpečila ich obrana, tieto brány mali charakteristický zakrivený tvar, čo sťažovalo potenciálnym útočníkom postup a uľahčovalo prepadnutia zvnútra.

Brána siedmich poschodí, ktorá sa nachádza v južnej stene, je jedným z týchto vchodov. V časoch Nasridov bol známy ako Bib al-Gudur alebo „Puerta de los Pozos“ kvôli blízkej existencii síl alebo žalárov, pravdepodobne používaných ako väznice.

Jeho súčasný názov pochádza z všeobecného presvedčenia, že pod ním sa nachádza sedem úrovní alebo poschodí. Hoci boli zdokumentované iba dva, táto viera podnietila vznik viacerých legiend a príbehov, ako napríklad príbeh Washingtona Irvinga „Legenda o odkaze Maura“, ktorý spomína poklad ukrytý v tajných pivniciach veže.

Traduje sa, že toto bola posledná brána, ktorú použil Boabdil a jeho sprievod, keď 2. januára 1492 smerovali do Vega de Granada, aby odovzdali kľúče od kráľovstva katolíckym panovníkom. Rovnako tak práve cez túto bránu vstúpili prvé kresťanské vojská bez odporu.

Brána, ktorú vidíme dnes, je rekonštrukcia, pretože originál bol z veľkej časti zničený výbuchom Napoleonových vojsk počas ich ústupu v roku 1812.

Puerta del Vino bol hlavným vstupom do Mediny v Alhambre. Jeho výstavba sa pripisuje sultánovi Muhammadovi III. na začiatku 14. storočia, hoci jeho dvere neskôr prerobil Muhammad V.

Názov „Vínna brána“ nepochádza z obdobia Nasridovcov, ale z kresťanskej éry, ktorá sa začala v roku 1556, keď si obyvatelia Alhambry mohli na tomto mieste kupovať víno bez dane.

Keďže ide o vnútornú bránu, jej usporiadanie je rovné a priame, na rozdiel od vonkajších brán, ako je Brána spravodlivosti alebo Brána zbraní, ktoré boli navrhnuté so zalomením pre zlepšenie obrany.

Hoci neslúžila primárnym obranným funkciám, mala vo vnútri lavičky pre vojakov zodpovedných za kontrolu prístupu, ako aj miestnosť na poschodí, ktorá slúžila ako ubytovanie a oddychové priestory stráží.

Západná fasáda, otočená k Alcazabe, slúžila ako vstup. Nad prekladom podkovovitého oblúka sa nachádza symbol kľúča, slávnostný symbol privítania a dynastie Nasridovcov.

Na východnej fasáde, ktorá je otočená k palácu Karola V., sú obzvlášť pozoruhodné oblúkové španely zdobené dlaždicami vyrobenými technikou suchého lana, ktoré ponúkajú krásny príklad hispánsko-moslimského dekoratívneho umenia.

Počas dynastie Nasridovcov sa na mieste, kde dnes stojí kostol Santa María de la Alhambra, nachádzala mešita Aljama alebo Veľká mešita Alhambry, ktorú začiatkom 14. storočia postavil sultán Mohamed III.

Po dobytí Granady 2. januára 1492 bola mešita požehnaná pre kresťanské bohoslužby a slúžila sa v nej prvá omša. Rozhodnutím katolíckych panovníkov bol vysvätený pod patronátom svätej Márie a bolo tam zriadené prvé arcibiskupské sídlo.

Koncom 16. storočia bola stará mešita v havarijnom stave, čo viedlo k jej zbúraniu a výstavbe nového kresťanského chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1618.

Z islamskej budovy nezostali takmer žiadne zvyšky. Najvýznamnejším zachovaným predmetom je bronzová lampa s epigrafickým nápisom datovaným rokom 1305, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Národnom archeologickom múzeu v Madride. Repliku tejto lampy si môžete pozrieť v múzeu Alhambra v paláci Karola V.

Kostol Santa María de la Alhambra má jednoduchý pôdorys s jednou loďou a tromi bočnými kaplnkami na každej strane. Vnútri vyniká hlavný obraz: Panna Mária Angustiánska, dielo Torcuata Ruiza del Perala z 18. storočia.

Tento obraz, známy aj ako Panna Mária Milosrdná, je jediný, ktorý sa v Granade nosí v procesii každú Bielu sobotu, ak to počasie dovolí. Robí tak na nádhernom tróne, ktorý v reliéfnom striebre napodobňuje oblúky symbolického Patio de los Leones.

Zaujímavosťou je, že členom tohto bratstva bol aj granadský básnik Federico García Lorca.

Pred súčasným Parador de Turismo a smerom na východ sa nachádzajú pozostatky stredovekej garbiarne alebo byvolej farmy, zariadenia určeného na spracovanie koží: ich čistenie, činenie a farbenie. Toto bola bežná činnosť v celom al-Andaluse.

Garbiareň v Alhambre je v porovnaní s podobnými garbiarňami v severnej Afrike malá. Treba však vziať do úvahy, že jeho funkcia bola výlučne určená na pokrytie potrieb nasridského dvora.

Malo osem malých bazénov rôznych veľkostí, obdĺžnikových aj kruhových, kde sa skladovalo vápno a farbivá používané pri činení koží.

Táto činnosť si vyžadovala dostatok vody, a preto sa garbiareň nachádzala vedľa rieky Acequia Real, čím sa využíval jej neustály tok. Jeho existencia je tiež znakom veľkého množstva vody dostupného v tejto oblasti Alhambry.

Vodárenská veža je impozantná stavba nachádzajúca sa v juhozápadnom rohu múru Alhambry, neďaleko súčasného hlavného vchodu z pokladne. Hoci slúžil obranným funkciám, jeho najdôležitejšou úlohou bolo chrániť vstup do Acequia Real, odtiaľ pochádza aj jeho názov.

Zavlažovacia priekopa sa po prekročení akvaduktu dostala do palatínskeho mesta a ohraničovala severnú stranu veže, aby zásobovala vodou celú Alhambru.

Veža, ktorú vidíme dnes, je výsledkom dôkladnej rekonštrukcie. Počas ústupu Napoleonových vojsk v roku 1812 utrpel vážne škody spôsobené výbuchmi pušného prachu a do polovice 20. storočia bol zredukovaný takmer na svoje pevné základy.

Táto veža bola nevyhnutná, pretože umožňovala vstup vody – a teda aj života – do palatínskeho mesta. Pôvodne na vrchu Sabika chýbali prirodzené zdroje vody, čo predstavovalo pre Nasridov značnú výzvu.

Z tohto dôvodu sultán Muhammad I. nariadil rozsiahly projekt hydrotechniky: výstavbu takzvanej Sultánovej priekopy. Táto zavlažovacia priekopa zachytáva vodu z rieky Darro, ktorá je vzdialená asi šesť kilometrov a nachádza sa vo vyššej nadmorskej výške, pričom využíva svah na odvádzanie vody gravitáciou.

Infraštruktúra zahŕňala akumulačnú hrádzu, vodné koleso poháňané zvieratami a tehlový kanál – acequia – ktorý vedie pod zemou cez hory a vstupuje do hornej časti Generalife.

Aby prekonali strmý svah medzi Cerro del Sol (Generalife) a kopcom Sabika (Alhambra), inžinieri postavili akvadukt, kľúčový projekt na zabezpečenie zásobovania vodou celého monumentálneho komplexu.

Alcazaba je najprimitívnejšou časťou monumentálneho komplexu, postaveného na pozostatkoch starovekej pevnosti Zirid.

Počiatky nasridskej Alcazaby siahajú do roku 1238, keď sa prvý sultán a zakladateľ nasridskej dynastie Muhammad Ibn al-Alhmar rozhodol presunúť sídlo sultanátu z Albaicínu na protiľahlý kopec Sabika.

Miesto, ktoré si Al-Ahmar vybral, bolo ideálne, pretože Alcazaba, ktorá sa nachádzala na západnom konci kopca a mala trojuholníkový pôdorys, veľmi podobný prove lode, zaručovala optimálnu obranu pre to, čo sa neskôr stalo palatínskym mestom Alhambra, postaveným pod jej ochranou.

Alcazaba, vybavená niekoľkými hradbami a vežami, bola postavená s jasným obranným zámerom. V skutočnosti to bolo dozorné centrum vďaka svojej polohe dvesto metrov nad mestom Granada, ktoré zaručovalo vizuálnu kontrolu nad celým okolitým územím a predstavovalo symbol moci.

Vo vnútri sa nachádza vojenská štvrť a časom sa Alcazaba etablovala ako malé, nezávislé mikromesto pre vysokopostavených vojakov, zodpovedných za obranu a ochranu Alhambry a jej sultánov.

Po vstupe do citadely sa ocitneme v niečom, čo vyzerá ako labyrint, hoci v skutočnosti ide o proces architektonickej obnovy pomocou anastylózy, ktorá umožnila obnovu starej vojenskej štvrte, ktorá zostala zasypaná až do začiatku dvadsiateho storočia.

V tejto štvrti sídlila sultánova elitná garda a zvyšok vojenského kontingentu zodpovedného za obranu a bezpečnosť Alhambry. Bolo to teda malé mesto v rámci samotného palatínskeho mesta Alhambra so všetkým potrebným pre každodenný život, ako napríklad bývanie, dielne, pekáreň s pecou, sklady, cisterna, hammam atď. Týmto spôsobom bolo možné oddeliť vojenské a civilné obyvateľstvo.

V tejto štvrti môžeme vďaka tejto rekonštrukcii kontemplovať typické usporiadanie moslimského domu: vchod s rohovým vchodom, malé nádvorie ako centrálnu os domu, miestnosti obklopujúce nádvorie a latrínu.

Okrem toho, na začiatku dvadsiateho storočia, bola v podzemí objavená väznica. Zvonku ho ľahko spoznáte podľa moderného točitého schodiska, ktoré k nemu vedie. V tomto žalári boli držaní väzni, ktorí mohli byť zneužití na získanie významných výhod, či už politických alebo ekonomických, alebo inými slovami, ľudia s vysokou výmennou hodnotou.

Toto podzemné väzenie má tvar obráteného lievika a kruhový pôdorys. Čo týmto zajatcom znemožnilo útek. V skutočnosti boli väzni dovnútra privádzaní pomocou systému kladiek alebo lán.

Prašná veža slúžila ako obranné opevnenie na južnej strane Velej veže a odtiaľ začínala vojenská cesta, ktorá viedla k Červeným vežiam.

Od roku 1957 sa v tejto veži nachádzajú verše vyryté do kameňa, ktorých autorstvo zodpovedá mexickému Franciscovi de Icaza:

„Daj almužnu, žena, v živote nie je nič,“
ako trest za slepotu v Granade.“

Priestor, ktorý zaberá Adarvesova záhrada, pochádza zo šestnásteho storočia, keď bola v rámci adaptácie Alcazaby na delostrelectvo postavená delostrelecká platforma.

Už v sedemnástom storočí stratilo vojenské využitie svoj význam a piaty markíz z Mondéjaru sa po tom, čo bol v roku 1624 vymenovaný za správcu Alhambry, rozhodol premeniť tento priestor na záhradu vyplnením priestoru medzi vonkajším a vnútorným múrom zemou.

Existuje legenda, ktorá tvrdí, že práve na tomto mieste boli nájdené ukryté porcelánové vázy naplnené zlatom, pravdepodobne ukryté poslednými moslimami, ktorí obývali túto oblasť, a že časť nájdeného zlata markíz použil na financovanie vytvorenia tejto krásnej záhrady. Predpokladá sa, že jedna z týchto váz je možno jednou z dvadsiatich veľkých zlatých hlinených nádob z obdobia Nasridov, ktoré sa zachovali na svete. Dve z týchto váz môžeme vidieť v Národnom múzeu hispánsko-moslimského umenia, ktoré sa nachádza na prízemí paláca Karola V.

Jedným z pozoruhodných prvkov tejto záhrady je prítomnosť fontány v tvare kotliaku v centrálnej časti. Táto fontána mala rôzne miesta, najvýraznejšia a najvýznamnejšia bola v Patio de los Leones, kde bola umiestnená v roku 1624 nad fontánou levov, čo viedlo k jej následnému poškodeniu. Pohár stál na tomto mieste až do roku 1954, kedy bol odstránený a umiestnený sem.

Za dynastie Nasridovcov bola táto veža známa ako Torre Mayor a od šestnásteho storočia sa nazývala aj Torre del Sol, pretože slnko sa na poludnie odrážalo vo veži a fungovalo ako slnečné hodiny. Jeho súčasný názov však pochádza zo slova velar, keďže vďaka svojej výške dvadsaťsedem metrov poskytuje výhľad o tristo šesťdesiat stupňov, ktorý by umožnil vidieť akýkoľvek pohyb.

Vzhľad veže sa v priebehu času menil. Pôvodne mala na svojej terase cimbuří, ktoré však zaniklo v dôsledku niekoľkých zemetrasení. Zvon bol pridaný po dobytí Granady kresťanmi.

Toto slúžilo na varovanie obyvateľstva pred akýmkoľvek možným nebezpečenstvom, zemetrasením alebo požiarom. Zvuk tohto zvona sa tiež používal na reguláciu zavlažovacích harmonogramov v oblasti Vega de Granada.

V súčasnosti a podľa tradície sa zvon zvoní každého 2. januára na pamiatku dobytia Granady 2. januára 1492.

Brána Puerta de las Armas, ktorá sa nachádzala v severnej stene Alcazaby, bola jedným z hlavných vstupov do Alhambry.

Počas dynastie Nasridov občania prekračovali rieku Darro cez most Cadí a vystupovali na kopec po ceste, ktorú dnes skrýva les San Pedro, až kým nedosiahli bránu. Vnútri brány museli pred vstupom do ohrady odložiť zbrane, odtiaľ pochádza aj názov „Brána zbraní“.

Z terasy tejto veže si teraz môžeme vychutnať jeden z najkrajších panoramatických výhľadov na mesto Granada.

Hneď pred nami sa nachádza štvrť Albaicín, ktorú rozpoznajú biele domy a labyrint uličiek. Táto štvrť bola v roku 1994 vyhlásená za svetové dedičstvo UNESCO.

Práve v tejto štvrti sa nachádza jeden z najznámejších výhľadov Granady: Mirador de San Nicolás.

Napravo od Albaicínu sa nachádza štvrť Sacromonte.

Sacromonte je typická stará cigánska štvrť Granady a rodisko flamenca. Táto štvrť sa vyznačuje aj prítomnosťou troglodytských obydlí: jaskýň.

Na úpätí Albaicínu a Alhambry leží Carrera del Darro, pri brehoch rovnomennej rieky.

Veža pocty je jednou z najstarších veží v Alcazabe s výškou dvadsaťšesť metrov. Má šesť poschodí, terasu a podzemnú kobku.

Vďaka výške veže bola z jej terasy nadviazaná komunikácia so strážnymi vežami kráľovstva. Táto komunikácia sa nadväzovala prostredníctvom systému zrkadiel cez deň alebo dymu z ohňov v noci.

Predpokladá sa, že vzhľadom na vyčnievajúcu polohu veže na kopci to bolo pravdepodobne miesto vybrané na vystavenie zástav a červených vlajok dynastie Nasridovcov.

Základ tejto veže kresťania spevnili takzvanou Kockovou vežou.

Po dobytí Granady katolícki panovníci plánovali sériu reforiem na prispôsobenie Alcazaby delostrelectvu. Kocková veža sa teda týči nad Tahona vežou, ktorá vďaka svojmu valcovitému tvaru poskytuje väčšiu ochranu pred možnými nárazmi v porovnaní so štvorcovými Nasridskými vežami.

Generalife, ktorá sa nachádzala na Cerro del Sol, bola sultánovou almuniou, alebo inými slovami, honosným vidieckym sídlom so sadmi, kde sa okrem poľnohospodárstva chovali aj zvieratá pre nasridský dvor a praktizoval sa lov. Odhaduje sa, že jeho výstavbu začal koncom trinásteho storočia sultán Muhammad II., syn zakladateľa dynastie Nasridovcov.

Názov Generalife pochádza z arabského slova „yannat-al-arif“, čo znamená architektova záhrada alebo sad. V nasridskom období to bol oveľa väčší priestor s najmenej štyrmi sadmi a rozprestieral sa až na miesto dnes známe ako „pláň jarabice“.

Tento vidiecky dom, ktorý vezír Ibn al-Jajjáb nazval Kráľovským domom šťastia, bol palác: sultánov letný palác. Napriek blízkosti Alhambry mu poskytlo dostatočné súkromie, aby si mohol oddýchnuť od napätia dvora a vládneho života a zároveň si užiť príjemnejšie teploty. Vzhľadom na svoju polohu vo vyššej nadmorskej výške ako palatinské mesto Alhambra teplota vo vnútri klesala.

Keď bola Granada dobytá, Generalife sa stal majetkom katolíckych panovníkov, ktorí ho dali pod ochranu alcaide alebo veliteľa. Filip II. nakoniec postúpil trvalé starostovanie a vlastníctvo miesta rodine Granada Venegas (rodine konvertovaných Moriscos). Štát získal toto miesto späť až po súdnom spore, ktorý trval takmer 100 rokov a skončil sa mimosúdnym vyrovnaním v roku 1921.

Dohoda, na základe ktorej by sa Generalife stal národnou pamiatkovou lokalitou a bol by spravovaný spoločne s Alhambrou prostredníctvom Správnej rady, čím by sa vytvorila Správna rada Alhambry a Generalife.

Amfiteáter pod holým nebom, na ktorý sme narazili cestou k palácu Generalife, bol postavený v roku 1952 s úmyslom hostiť, ako každé leto, Medzinárodný hudobný a tanečný festival v Granade.

Od roku 2002 sa koná aj festival flamenca venovaný najslávnejšiemu básnikovi Granady: Federicovi Garcíovi Lorcovi.

Za dynastie Nasridovcov začínala cesta, ktorá spájala palatinské mesto a Generalife, od Puerta del Arabal, ktorú ohraničovala takzvaná Torre de los Picos, pomenovaná tak, pretože jej cimbuří končí tehlovými pyramídami.

Bola to kľukatá, svahovitá cesta, z oboch strán chránená vysokými múrmi pre väčšiu bezpečnosť a viedla k vchodu do Patio del Descabalgamiento.

Tieto ruiny alebo základy sú archeologickými pozostatkami toho, čo kedysi bolo takzvaným Domom priateľov. Jeho názov a použitie sa k nám dostali vďaka „Traktátu o poľnohospodárstve“ od Ibn Luyúna zo 14. storočia.

Bolo to teda obydlie určené pre ľudí, priateľov alebo príbuzných, ktorých si sultán vážil a považoval za dôležité mať ich blízko pri sebe, ale bez narušenia ich súkromia, takže išlo o izolované obydlie.

Tento oleandrový chodník bol postavený v polovici 19. storočia pri príležitosti návštevy kráľovnej Alžbety II. a s cieľom vytvoriť monumentálnejší prístup do hornej časti paláca.

Oleander je ďalší názov pre ružový vavrín, ktorý sa na tejto prechádzke objavuje v podobe ozdobnej klenby. Na začiatku prechádzky, za Hornými záhradami, sa nachádza jeden z najstarších exemplárov maurskej myrty, ktorá bola takmer stratená a ktorej genetický odtlačok prsta sa dodnes skúma.

Je to jedna z najcharakteristickejších rastlín Alhambry, ktorá sa vyznačuje kučeravými listami, ktoré sú väčšie ako u bežnej myrty.

Paseo de las Adelfas sa spája s Paseo de los Cipreses, ktorá slúži ako spojnica vedúca návštevníkov k Alhambre.

Jedným z najlepšie zachovaných a jedinečných prvkov Generalife je takzvané Vodné schodisko. Predpokladá sa, že za dynastie Nasridov malo toto schodisko – rozdelené na štyri časti s tromi medziľahlými plošinami – vodné kanály, ktoré tiekli cez dve glazované keramické zábradlia napájané Kráľovským kanálom.

Toto vodovodné potrubie siahalo až k malému oratóriu, o ktorom sa nezachovali žiadne archeologické informácie. Na jeho mieste sa od roku 1836 nachádza romantická vyhliadková plošina, ktorú v tom čase postavil správca panstva.

Výstup po tomto schodisku, orámovanom vavrínovou klenbou a šumením vody, pravdepodobne vytváral ideálne prostredie na stimuláciu zmyslov, vstup do prostredia priaznivého pre meditáciu a vykonávanie omývania pred modlitbou.

Odhaduje sa, že v areáli okolo paláca museli byť najmenej štyri veľké záhrady usporiadané na rôznych úrovniach alebo paratách, ohraničené nepálenými múrmi. Názvy týchto sadov, ktoré sa k nám zachovali, sú: Grande, Colorada, Mercería a Fuente Peña.

Tieto sady sa od 14. storočia vo väčšej či menšej miere pestujú rovnakými tradičnými stredovekými technikami. Vďaka tejto poľnohospodárskej produkcii si nasridský dvor udržal určitú nezávislosť od iných externých poľnohospodárskych dodávateľov, čo mu umožňovalo uspokojovať vlastné potravinové potreby.

Používali sa nielen na pestovanie zeleniny, ale aj ovocných stromov a pastvín pre zvieratá. Napríklad sa dnes pestujú artičoky, baklažány, fazuľa, figy, granátové jablká a mandľovníky.

Zachované sady dnes naďalej využívajú rovnaké poľnohospodárske výrobné techniky ako v stredoveku, čo dáva tomuto priestoru veľkú antropologickú hodnotu.

Do týchto záhrad sa dostanete z Patio de la Sultana strmým schodiskom z 19. storočia, nazývaným Levie schodisko, kvôli dvom glazovaným hlineným figúram nad bránou.

Tieto záhrady možno považovať za príklad romantickej záhrady. Nachádzajú sa na stĺpoch a tvoria najvyššiu časť Generalife s nádherným výhľadom na celý monumentálny komplex.

Vyniká prítomnosť krásnych magnólií.

Ružové záhrady pochádzajú z 30. a 50. rokov 20. storočia, keď štát v roku 1921 získal Generalife.

Následne vznikla potreba zvýšiť hodnotu opustenej oblasti a strategicky ju prepojiť s Alhambrou prostredníctvom postupného a plynulého prechodu.

Patio de la Acequia, v 19. storočí nazývané aj Patio de la Ría, má dnes obdĺžnikový pôdorys s dvoma pavilónmi orientovanými oproti sebe a arkádou.

Názov nádvoria pochádza z Kráľovského kanála, ktorý prechádza týmto palácom a okolo ktorého sú na nižšej úrovni usporiadané štyri záhrady v ortogonálnych parteroch. Na oboch stranách zavlažovacej priekopy sa nachádzajú fontány, ktoré tvoria jeden z najobľúbenejších obrazov paláca. Tieto fontány však nie sú originálne, pretože narúšajú pokoj a mier, ktoré sultán hľadal počas chvíľ odpočinku a meditácie.

Tento palác prešiel početnými premenami, pretože toto nádvorie bolo pôvodne uzavreté pre výhľady, ktoré dnes nachádzame cez galériu 18 oblúkov v štýle belvederu. Jediná časť, ktorá by vám umožnila kontemplovať krajinu, by bola centrálna vyhliadka. Z tohto pôvodného hľadiska, sediac na podlahe a opretý o parapet, bolo možné kontemplovať panoramatický výhľad na palácové mesto Alhambra.

Ako dôkaz jeho minulosti nájdeme na vyhliadkovom bode nasridskú výzdobu, kde vyniká prekrytie omietky sultána Izmaila I. nad omietkou Mohameda III. Z toho je jasné, že každý sultán mal iný vkus a potreby a podľa toho si upravoval paláce, čím zanechal svoju vlastnú stopu alebo odtlačok.

Keď prechádzame okolo vyhliadky a pozrieme sa na vnútro oblúkov, nájdeme aj emblémy katolíckych panovníkov, ako sú jarmo a šípy, ako aj motto „Tanto Monta“.

Východná strana nádvoria je nová kvôli požiaru, ku ktorému došlo v roku 1958.

Pred vstupom na Patio de la Acequia nájdeme Patio de la Guardia. Jednoduchý dvor s portikami a galériami, v jeho strede fontána, ktorú zdobia aj horké pomarančovníky. Toto nádvorie muselo slúžiť ako kontrolná zóna a predsieň pred vstupom do letných komnát sultána.

Na tomto mieste vyniká to, že po vyjdení strmých schodov nájdeme dvere orámované prekladom zdobeným dlaždicami v odtieňoch modrej, zelenej a čiernej na bielom pozadí. Môžeme tiež vidieť, hoci opotrebovaný plynutím času, Nasridov kľúč.

Keď vystupujeme po schodoch a prechádzame týmto vchodom, narazíme na zákrutu, strážne lavice a strmé, úzke schodisko, ktoré nás vedie do paláca.

Patio de la Sultana je jedným z najviac premenených priestorov. Predpokladá sa, že miesto, ktoré teraz zaberá toto nádvorie – nazývané aj Cyprusové nádvorie – bolo oblasťou určenou pre bývalý hammam, kúpele Generalife.

V 16. storočí stratila túto funkciu a stala sa záhradou. Postupom času bola vybudovaná severná galéria spolu s bazénom v tvare U, fontánou v jej strede a tridsiatimi ôsmimi hlučnými tryskami.

Z nasridského obdobia sa zachovali iba vodopád Acequia Real, chránený za plotom, a malý úsek kanála, ktorý odvádza vodu smerom k námestiu Patio de la Acequia.

Názov „Cyprusová terasa“ je spôsobený mŕtvym, storočným cyprusom, z ktorého dnes zostal iba kmeň. Vedľa nej sa nachádza keramická plaketa z Granady, ktorá nám rozpráva o legende Ginésa Péreza de Hita zo 16. storočia, podľa ktorej bol tento cyprus svedkom ľúbostných stretnutí obľúbenca posledného sultána Boabdila so vznešeným rytierom z rodu Abencerrajov.

Patio del Descabalgamiento, známe aj ako Patio Polo, je prvým nádvorím, s ktorým sa stretneme pri vstupe do paláca Generalife.

Dopravným prostriedkom, ktorý sultán používal na prístup do Generalife, bol kôň, a preto potreboval miesto, kde by mohol tieto zvieratá zosadnúť a ubytovať. Predpokladá sa, že toto nádvorie bolo určené na tento účel, pretože sa tu nachádzali stajne.

Mala podporné lavice na nastupovanie a zosadanie z koňa a v bočných arkádach dve stajne, ktoré v spodnej časti slúžili ako stajne a v hornej časti ako senníky. Chýbať nemohla ani napájačka s čerstvou vodou pre kone.

Za zmienku stojí: nad prekladom dverí vedúcich na ďalšie nádvorie nachádzame kľúč od Alhambry, symbol dynastie Nasridovcov, predstavujúci pozdrav a vlastníctvo.

Severný portikus je najlepšie zachovaný a bol určený na ubytovanie sultánových komnát.

Nachádzame portikus s piatimi oblúkmi podopretými stĺpmi a alhamíami na ich koncoch. Za týmto portikom a pre prístup do Kráľovskej siene prechádzate trojitým oblúkom, v ktorom sú básne hovoriace o bitke pri La Vega alebo Sierra Elvira v roku 1319, čo nám poskytuje informácie o datovaní miesta.

Po stranách tohto trojitého oblúka sa nachádzajú aj *taqy*, malé výklenky vykopané v stene, kam sa umiestňovala voda.

Kráľovská sieň, ktorá sa nachádzala v štvorcovej veži zdobenej sadrokartónom, bola miestom, kde sultán – napriek tomu, že to bol palác pre oddych – prijímal naliehavé audiencie. Tieto audiencie, podľa tam zaznamenaných veršov, museli byť krátke a priame, aby neprimerane nerušili emírov odpočinok.

Nasridské paláce tvoria najvýznamnejšiu a najvýraznejšiu časť monumentálneho komplexu. Boli postavené v 14. storočí, v období, ktoré možno považovať za jedno z najväčších slávnych období dynastie Nasridovcov.

Tieto paláce boli priestorom vyhradeným pre sultána a jeho blízkych príbuzných, kde sa odohrával rodinný život, ale aj oficiálny a administratívny život kráľovstva.

Paláce sú: Mexuar, Comaresov palác a Leví palác.

Každý z týchto palácov bol postavený nezávisle, v rôznych časoch a s vlastnými odlišnými funkciami. Po dobytí Granady boli paláce zjednotené a od tej chvíle sa stali známymi ako Kráľovský dom a neskôr ako Starý kráľovský dom, keď sa Karol V. rozhodol postaviť si vlastný palác.

Mexuar je najstaršou časťou Nasridských palácov, ale je to aj priestor, ktorý v priebehu času prešiel najväčšími premenami. Jeho názov pochádza z arabského slova *Maswar*, ktoré označuje miesto, kde sa stretávala *Súra* alebo Rada ministrov sultána, čím odhaľuje jednu z jeho funkcií. Bola to tiež predsieň, kde sultán vykonával spravodlivosť.

Výstavba Mexuaru sa pripisuje sultánovi Isma'ílovi I. (1314 – 1325) a upravil ho jeho vnuk Muhammad V. Najviac však tento priestor premenili kresťania, ktorí ho premenili na kaplnku.

V nasridskom období bol tento priestor oveľa menší a bol organizovaný okolo štyroch centrálnych stĺpov, kde je stále viditeľná charakteristická nasridská kubická hlavica, natretá kobaltovo modrou farbou. Tieto stĺpy podopierala lucerna, ktorá poskytovala zenitálne svetlo a ktorá bola v 16. storočí odstránená, aby sa vytvorili horné miestnosti a bočné okná.

Aby sa priestor premenil na kaplnku, podlaha bola znížená a vzadu bol pridaný malý obdĺžnikový priestor, teraz oddelený drevenou balustrádou, ktorá označuje, kde sa nachádzal horný chór.

Keramická dlaždicová soklová lišta s hviezdicovou výzdobou bola prinesená odinakiaľ. Medzi jeho hviezdami môžete striedavo vidieť: erb Nasridského kráľovstva, erb kardinála Mendozu, dvojhlavého orla Rakúšanov, motto „Niet víťaza okrem Boha“ a Herkulove stĺpy z cisárskeho štítu.

Nad podstavcom sa nachádza sadrový epigrafický vlys s nápisom: „Kráľovstvo je Božie. Sila je Božia. Sláva je Božia.“ Tieto nápisy nahrádzajú kresťanské ejakulácie: "Christus regnat. Christus vincit. Christus imperat."

Súčasný vchod do Mexuaru bol otvorený v modernej dobe, pričom sa zmenilo umiestnenie jedného z Herkulových stĺpov s mottom „Plus Ultra“, ktorý bol presunutý na východnú stenu. Sadrová koruna nad dverami zostáva na pôvodnom mieste.

V zadnej časti miestnosti vedú dvere do oratória, do ktorého sa pôvodne vchádzalo cez galériu Machuca.

Tento priestor je jedným z najviac poškodených v Alhambre v dôsledku výbuchu prachárne v roku 1590. Obnovený bol v roku 1917.

Počas rekonštrukcie bola úroveň podlahy znížená, aby sa predišlo nehodám a uľahčili sa návštevy. Ako svedok pôvodnej úrovne zostala pod oknami súvislá lavica.

Túto pôsobivú fasádu, rozsiahlo zrekonštruovanú medzi 19. a 20. storočím, dal postaviť Mohamed V. na pamiatku dobytia Algecirasu v roku 1369, ktoré mu zaručilo nadvládu nad Gibraltárskym prielivom.

Na tomto nádvorí sultán prijímal poddaných, ktorým bola udelená zvláštna audiencia. Bol umiestnený v centrálnej časti fasády, na streche medzi dvoma dverami a pod veľkou odkvapovou strechou, majstrovským dielom nasridského tesárstva, ktoré ho korunovalo.

Fasáda má veľkú alegorickú záťaž. V ňom si subjekty mohli prečítať:

„Moje postavenie je postavenie koruny a moja brána je vidlica: Západ verí, že vo mne je Východ.“
Al-Gani bi-llah mi poveril otvorením dverí k víťazstvu, ktoré sa ohlasuje.
No, čakám, kedy sa objaví, keď sa ráno odhalí horizont.
Kiežby Boh urobil jeho dielo tak krásnym, ako je jeho charakter a postava!

Dvere vpravo slúžili ako prístup do súkromných priestorov a služobnej oblasti, zatiaľ čo dvere vľavo, cez zakrivenú chodbu s lavicami pre stráž, umožňujú prístup do paláca Comares, konkrétne do Patio de los Arrayanes.

Poddaní, ktorí získali audienciu, čakali pred fasádou, oddelení od sultána kráľovskou strážou, v miestnosti dnes známej ako Zlatá izba.

Názov *Zlatá štvrť* pochádza z obdobia katolíckych panovníkov, keď bol kazetový strop z obdobia Nasridov premaľovaný zlatými motívmi a boli doň začlenené emblémy panovníkov.

V strede nádvoria sa nachádza nízka mramorová fontána s galónmi, replika fontány Lindaraja, ktorá sa nachádza v múzeu Alhambra. Na jednej strane hromady vedie mreža do tmavej podzemnej chodby, ktorú používal strážca.

Jednou z charakteristík hispánsko-moslimského domu je prístup do obydlia cez zakrivenú chodbu, ktorá vedie na otvorený dvor, centrum života a organizácie domu, vybavený vodným prvkom a vegetáciou. Rovnaký koncept sa nachádza aj v Patio de los Arrayanes, ale vo väčšom meradle, s dĺžkou 36 metrov a šírkou 23 metrov.

Námestie Arrayanes je centrom paláca Comares, kde sa odohrávala politická a diplomatická činnosť Nasridského kráľovstva. Je to obdĺžniková terasa impozantných rozmerov, ktorej centrálnou osou je veľký bazén. V ňom pokojná voda pôsobí ako zrkadlo, ktoré dodáva priestoru hĺbku a vertikalitu, čím vytvára palác na vode.

Na oboch koncoch bazéna trysky jemne vstrekujú vodu, aby nenarušili zrkadlový efekt ani ticho miesta.

Po stranách bazéna sa nachádzajú dva záhony myrt, ktoré dali súčasnému miestu názov: Patio de los Arrayanes. V minulosti bolo známe aj ako Patio de la Alberca.

Prítomnosť vody a vegetácie nie je len reakciou na ornamentálne alebo estetické kritériá, ale aj zámerom vytvoriť príjemné priestory, najmä v lete. Voda osviežuje prostredie, zatiaľ čo vegetácia udržiava vlhkosť a dodáva arómu.

Na dlhších stranách nádvoria sa nachádzajú štyri samostatné obydlia. Na severnej strane stojí veža Comares, v ktorej sa nachádza Trónna sála alebo Sála veľvyslancov.

Na južnej strane fasáda pôsobí ako trompe l'oeil, keďže budova, ktorá existovala za ňou, bola zbúraná, aby spojila Palác Karola V. so Starým kráľovským domom.

Pred vstupom do Nasridských palácov, ak sa pozrieme doľava, nájdeme dva nádvoria.

Prvým je Patio de la Mezquita, pomenované podľa malej mešity nachádzajúcej sa v jednom z jeho rohov. Od 20. storočia je však známa aj ako Madrasa kniežat, pretože jej štruktúra sa podobá Madrase v Granade.

Ďalej sa nachádza Patio de Machuca, pomenované po architektovi Pedrovi Machucovi, ktorý mal v 16. storočí na starosti dohľad nad výstavbou paláca Karola V. a ktorý tam sídlil.

Toto nádvorie je ľahko rozpoznateľné podľa bazéna s laločnatými okrajmi v jeho strede, ako aj podľa klenutých cyprusov, ktoré neinvazívnym spôsobom obnovujú architektonický vzhľad priestoru.

Lodná miestnosť je predsieň do Trónnej sály alebo miestnosti veľvyslancov.

Na zárubniach oblúka, ktorý vedie do tejto miestnosti, nachádzame výklenky obložené mramorom a zdobené farebnými dlaždicami. Toto je jeden z najcharakteristickejších ornamentálnych a funkčných prvkov nasridských palácov: *taqas*.

*Taqas* sú malé výklenky vyhĺbené v stenách, vždy usporiadané vo dvojiciach a oproti sebe. Používali sa na uchovávanie džbánov s čerstvou vodou na pitie alebo s voňavou vodou na umývanie rúk.

Súčasný strop haly je reprodukciou originálu, ktorý zhorel pri požiari v roku 1890.

Názov tejto miestnosti pochádza z fonetickej zmeny arabského slova *baraka*, ktoré znamená „požehnanie“ a ktoré sa na stenách tejto miestnosti opakovane opakuje. Nepochádza to, ako sa všeobecne verí, z tvaru obrátenej strechy lode.

Práve na tomto mieste si noví sultáni žiadali požehnanie svojho boha predtým, ako boli korunovaní v trónnej sieni.

Pred vstupom do Trónnej sály nájdeme dva bočné vchody: vpravo malé oratórium s mihrábom; a naľavo prístupové dvere do vnútra veže Comares.

Veľvyslanecká sieň, nazývaná aj Trónna sieň alebo Comaresova sieň, je miestom sultánovho trónu, a teda centrom moci dynastie Nasridovcov. Možno z tohto dôvodu sa nachádza v Torre de Comares, najväčšej veži v monumentálnom komplexe, vysokej 45 metrov. Jeho etymológia pochádza z arabského slova *arsh*, čo znamená stan, pavilón alebo trón.

Miestnosť má tvar dokonalej kocky a jej steny sú pokryté bohatou výzdobou až po strop. Po stranách je deväť rovnakých výklenkov zoskupených po troch s oknami. Ten oproti vchodu sa vyznačuje prepracovanejšou výzdobou, keďže to bolo miesto, ktoré zaberal sultán, podsvietený, čo uprednostňovalo efekt oslňovania a prekvapenia.

V minulosti boli okná pokryté vitrážami s geometrickými tvarmi nazývanými *kumárie*. Tieto boli stratené kvôli rázovej vlne zo skladu prachu, ktorý explodoval v roku 1590 v Carrera del Darro.

Dekoratívna bohatosť obývačky je extrémna. Začína sa to v spodnej časti geometricky tvarovanými dlaždicami, ktoré vytvárajú vizuálny efekt podobný kaleidoskopu. Pokračuje na stenách štukami, ktoré vyzerajú ako zavesené tapisérie, zdobené rastlinnými motívmi, kvetmi, mušľami, hviezdami a bohatou epigrafikou.

Súčasné písmo je dvojakého typu: kurzíva, najbežnejšia a ľahko rozpoznateľná; a kufické písmo, kultivované písmo s priamočiarymi a hranatými tvarmi.

Spomedzi všetkých nápisov je najpozoruhodnejší ten, ktorý sa nachádza pod stropom, na hornom páse steny: súra 67 Koránu s názvom *Kráľovstvo* alebo *Pánstva*, ktorá sa tiahne pozdĺž štyroch stien. Túto súru recitovali noví sultáni, aby ohlásili, že ich moc pochádza priamo od Boha.

Obraz božskej moci je tiež znázornený na strope, ktorý sa skladá z 8 017 rôznych kusov, ktoré prostredníctvom hviezdnych kolies ilustrujú islamskú eschatológiu: sedem nebies a ôsme, raj, trón Alaha, reprezentovaný centrálnou kupolou muqarnas.

Ak sa chcete dostať do kresťanského kráľovského domu, musíte použiť jedny z dverí otvorených v ľavom výklenku Siene dvoch sestier.

Karol V., vnuk katolíckych panovníkov, navštívil Alhambru v júni 1526 po tom, čo sa v Seville oženil s Izabelou Portugalskou. Po príchode do Granady sa pár usadil v samotnej Alhambre a nariadil výstavbu nových miestností, dnes známych ako Cisárske komnaty.

Tieto priestory sa úplne rozchádzajú s nasridskou architektúrou a estetikou. Keďže však bol postavený na záhradných plochách medzi palácom Comares a Palácom levov, je možné vidieť hornú časť Kráľovského hammamu alebo Comares Hammamu cez niekoľko malých okienok umiestnených naľavo od chodby. O niekoľko metrov ďalej umožňujú ďalšie otvory pohľad na Sieň postelí a Galériu hudobníkov.

Kráľovské kúpele neboli len miestom na hygienu, ale aj ideálnym miestom na pestovanie politických a diplomatických vzťahov uvoľneným a priateľským spôsobom, sprevádzaným hudbou, ktorá oživovala túto udalosť. Tento priestor je otvorený pre verejnosť iba pri zvláštnych príležitostiach.

Cez túto chodbu vchádzate do cisárskej kancelárie, ktorá vyniká renesančným krbom s cisárskym erbom a dreveným kazetovým stropom, ktorý navrhol Pedro Machuca, architekt paláca Karola V. Na kazetovom strope si môžete prečítať nápis „PLUS ULTRA“, motto, ktoré prijal cisár, spolu s iniciálami K a Y, ktoré zodpovedajú Karolovi V. a Izabele Portugalskej.

Po odchode z haly sa vpravo nachádzajú Cisárske izby, ktoré sú v súčasnosti pre verejnosť zatvorené a prístupné len pri zvláštnych príležitostiach. Tieto izby sú známe aj ako izby Washingtona Irvinga, pretože práve tam sa tento americký romantický spisovateľ ubytoval počas svojho pobytu v Granade. Možno práve na tomto mieste napísal svoju slávnu knihu *Príbehy z Alhambry*. Nad dverami je možné vidieť pamätnú tabuľu.

Vedľa Patio de la Reja sa nachádza Patio de Lindaraja, zdobené vyrezávanými krušpánovými živými plotmi, cyprusmi a horkými pomarančovníkmi. Toto nádvorie vďačí za svoj názov vyhliadke Nasrid, ktorá sa nachádza na jeho južnej strane a nesie rovnaký názov.

Počas obdobia Nasridov mala záhrada úplne iný vzhľad ako dnes, pretože to bol priestor otvorený krajine.

S príchodom Karola V. bola záhrada ohradená a vďaka galérii s portikom nadobudla rozloženie podobné kláštoru. Na jej stavbu boli použité stĺpy z iných častí Alhambry.

V strede nádvoria stojí baroková fontána, nad ktorou bola začiatkom 17. storočia umiestnená mramorová nádrž z obdobia Nasridovcov. Fontána, ktorú vidíme dnes, je replika; Originál je uchovávaný v múzeu Alhambra.

Jadrom tohto paláca je Patio de los Leones. Je to obdĺžnikový dvor obklopený portikom galériou so sto dvadsiatimi štyrmi stĺpmi, ktoré sa od seba líšia a spájajú jednotlivé miestnosti paláca. Má určitú podobnosť s kresťanským kláštorom.

Tento priestor je považovaný za jeden z klenotov islamského umenia, napriek tomu, že sa odchyľuje od zaužívaných vzorov hispánsko-moslimskej architektúry.

Symbolika paláca sa točí okolo konceptu záhradného raja. Štyri vodné kanály, ktoré vytekajú zo stredu nádvoria, by mohli predstavovať štyri rieky islamského raja, čím by nádvorie malo tvar kríža. Stĺpy evokujú palmový les, ako rajské oázy.

V strede sa nachádza slávna Fontána levov. Dvanásť levov, hoci v podobnej polohe – v strehu a chrbtom k fontáne – má odlišné črty. Sú vyrezané z bieleho Macaelského mramoru, starostlivo vybraného tak, aby využil prirodzené žily kameňa a zdôraznil jeho charakteristické vlastnosti.

Existujú rôzne teórie o jeho symbolike. Niektorí veria, že predstavujú silu dynastie Nasridovcov alebo sultána Muhammada V., dvanásť znamení zverokruhu, dvanásť hodín dňa alebo dokonca hydraulické hodiny. Iní tvrdia, že ide o reinterpretáciu Bronzového mora v Judei, podopretého dvanástimi býkmi, ktoré tu nahradilo dvanásť levov.

Centrálna misa bola pravdepodobne vytesaná na mieste a obsahuje poetické nápisy oslavujúce Mohameda V. a hydraulický systém, ktorý napája fontánu a reguluje prietok vody, aby sa zabránilo pretečeniu.

„Zdá sa, že voda a mramor sa spájajú bez toho, aby sme vedeli, ktorá z nich sa kĺže.“
Nevidíš, ako sa voda vyleje do misky, ale jej výlevky ju hneď zakryjú?

Je to milenec, ktorého viečka prekypujú slzami,
slzy, ktoré skrýva zo strachu pred udavačom.

Nie je to v skutočnosti ako biely oblak, ktorý leje svoje zavlažovacie kanály na levy a nevyzerá ako ruka kalifa, ktorý ráno štedro obdarúva vojnové levy svojou priazňou?

Fontána prešla v priebehu času rôznymi premenami. V 17. storočí bola pridaná druhá nádrž, ktorá bola v 20. storočí odstránená a premiestnená do záhrady Adarves v Alcazabe.

Kresťanská adaptácia paláca zahŕňala vytvorenie priameho prístupu k veži Comares cez dvojposchodovú otvorenú galériu. Táto galéria ponúka nádherný výhľad na dve z najikonickejších štvrtí Granady: Albaicín a Sacromonte.

Z galérie, pri pohľade doprava, môžete vidieť aj kráľovninu šatňu, ktorú, rovnako ako ostatné vyššie spomínané priestory, je možné navštíviť len pri zvláštnych príležitostiach alebo ako priestor mesiaca.

Kráľovnina šatňa sa nachádza vo veži Jusufa I., veži vysunutej dopredu voči múru. Jeho kresťanské meno pochádza z používania, ktoré mu dala Izabela Portugalská, manželka Karola V., počas svojho pobytu v Alhambre.

Vnútri bol priestor prispôsobený kresťanskej estetike a nachádzajú sa v ňom cenné renesančné maľby od Júliusa Achilla a Alexandra Maynera, žiakov Rafaela Sanzia, známeho aj ako Rafael z Urbina.

Zostupom z galérie nájdeme Patio de la Reja. Jeho názov pochádza z nepretržitého balkóna s kovaným železným zábradlím, ktorý bol inštalovaný v polovici 17. storočia. Tieto mreže slúžili ako otvorená chodba na prepojenie a ochranu susedných miestností.

Sieň dvoch sestier dostala svoj súčasný názov podľa dvoch dvojitých dosiek z macaelského mramoru, ktoré sa nachádzajú v strede miestnosti.

Táto miestnosť sa trochu podobá na Sieň Abencerrajovcov: nachádza sa vyššie ako nádvorie a za vchodom má dvoje dvere. Tá naľavo umožňovala prístup na toaletu a tá napravo bola prepojená s hornými miestnosťami domu.

Na rozdiel od dvojlôžkovej izby sa táto otvára na sever smerom k Sala de los Ajimeces a malému vyhliadkovému námestiu Mirador de Lindaraja.

Počas dynastie Nasridovcov, v časoch Mohameda V., bola táto miestnosť známa ako *qubba al-kubra*, teda hlavná qubba, najdôležitejšia v Paláci levov. Termín *qubba* označuje štvorcový pôdorys pokrytý kupolou.

Kupola je založená na osemcípej hviezde, ktorá sa rozkladá do trojrozmerného rozloženia zloženého z 5 416 muqárn, z ktorých niektoré si stále zachovávajú stopy polychrómie. Tieto muqarne sú rozmiestnené v šestnástich kupolách umiestnených nad šestnástimi oknami s mrežami, ktoré poskytujú meniace sa svetlo do miestnosti v závislosti od dennej doby.

Pred vstupom do západnej sály, známej aj ako Sála Abencerrajesovcov, nájdeme drevené dvere s pozoruhodnými rezbami, ktoré sa zachovali zo stredoveku.

Názov tejto miestnosti sa spája s legendou, podľa ktorej kvôli fáme o ľúbostnom vzťahu medzi rytierom z rodu Abencerrajov a sultánovým obľúbencom, alebo kvôli údajným sprisahaniam tejto rodiny s cieľom zvrhnúť panovníka, sultán, naplnený hnevom, povolal rytierov z rodu Abencerrajov. V dôsledku toho prišlo o život tridsaťšesť z nich.

Tento príbeh zaznamenal v 16. storočí spisovateľ Ginés Pérez de Hita vo svojom románe o *občianskych vojnách v Granade*, kde rozpráva o tom, že rytieri boli zavraždení práve v tejto miestnosti.

Z tohto dôvodu niektorí tvrdia, že v hrdzavých škvrnách na centrálnej fontáne vidia symbolickú stopu riek krvi týchto rytierov.

Táto legenda inšpirovala aj španielskeho maliara Mariana Fortunyho, ktorý ju zachytil vo svojom diele s názvom *Masaker Abencerrajes*.

Po vstupe do dverí sme našli dva vchody: ten napravo viedol na toaletu a ten naľavo k schodom vedúcim do horných miestností.

Sieň Abencerrajovcov je súkromné a nezávislé obydlie na prízemí, postavené okolo veľkej *qubba* (kupola v arabčine).

Sadrová kupola je bohato zdobená muqarnami, ktoré pochádzajú z osemcípej hviezdy v zložitej trojrozmernej kompozícii. Muqarnas sú architektonické prvky založené na zavesených hranoloch s konkávnymi a konvexnými tvarmi, pripomínajúce stalaktity.

Keď vstúpite do miestnosti, všimnete si pokles teploty. Je to preto, že jediné okná sú umiestnené v hornej časti, čo umožňuje únik horúceho vzduchu. Medzitým voda z centrálnej fontány ochladzuje vzduch, vďaka čomu miestnosť so zatvorenými dverami funguje ako akási jaskyňa s ideálnou teplotou pre najhorúcejšie letné dni.

Za Sienou dvoch sestier, na severe, nachádzame priečnu loď zastrešenú mukarnskou klenbou. Táto miestnosť sa nazýva Sieň Ajimecesov (okná s stĺpikmi) kvôli typu okien, ktoré museli uzatvárať otvory nachádzajúce sa na oboch stranách centrálneho oblúka vedúceho k vyhliadke Lindaraja.

Predpokladá sa, že biele steny tejto miestnosti boli pôvodne pokryté hodvábnymi látkami.

Takzvané vyhliadkové miesto Lindaraja vďačí za svoj názov odvodeniu arabského výrazu *Ayn Dar Aisa*, ktorý znamená „oči domu Aisa“.

Napriek svojej malej veľkosti je interiér vyhliadkovej plošiny pozoruhodne vyzdobený. Na jednej strane sa vyznačuje dlaždicami s postupnosťami malých, prepletených hviezd, čo si vyžadovalo precíznu prácu zo strany remeselníkov. Na druhej strane, ak sa pozriete hore, uvidíte strop s farebným sklom zapusteným do drevenej konštrukcie, pripomínajúci strešné okno.

Táto lampáš je reprezentatívnym príkladom toho, ako museli vyzerať mnohé z krytov alebo stĺpikových okien Palatínskej Alhambry. Keď slnečné svetlo dopadne na sklo, vyžaruje farebné odlesky, ktoré osvetľujú dekoráciu a dodávajú priestoru jedinečnú a neustále sa meniacu atmosféru počas celého dňa.

Počas obdobia Nasridovcov, keď bol nádvorie ešte otvorené, si človek mohol sadnúť na podlahu vyhliadkovej plošiny, oprieť si ruku o parapet a vychutnať si nádherný výhľad na štvrť Albayzín. Tieto názory sa stratili začiatkom 16. storočia, keď boli postavené budovy určené ako sídlo cisára Karola V.

Sieň kráľov zaberá celú východnú stranu Patio de los Leones a hoci sa zdá byť integrovaná do paláca, predpokladá sa, že mala svoju vlastnú funkciu, pravdepodobne rekreačného alebo dvorského charakteru.

Tento priestor vyniká tým, že zachováva jeden z mála príkladov figuratívnej maľby Nasridovcov.

V troch spálňach, každá s rozlohou približne pätnásť metrov štvorcových, sa nachádzajú tri falošné klenby zdobené maľbami na jahňacej koži. Tieto kože boli pripevnené k drevenej podpere pomocou malých bambusových klincov, čo bola technika, ktorá zabránila hrdzaveniu materiálu.

Názov miestnosti pravdepodobne pochádza z interpretácie maľby v centrálnom výklenku, ktorá zobrazuje desať postáv, ktoré by mohli zodpovedať prvým desiatim sultánom Alhambry.

V bočných výklenkoch môžete vidieť rytierske scény z bojov, lovu, hier a lásky. V nich je prítomnosť kresťanských a moslimských postáv zdieľajúcich ten istý priestor jasne odlíšená ich oblečením.

Pôvod týchto malieb bol predmetom rozsiahlych diskusií. Vzhľadom na ich lineárny gotický štýl sa predpokladá, že ich pravdepodobne vytvorili kresťanskí umelci oboznámení s moslimským svetom. Je možné, že tieto diela sú výsledkom dobrého vzťahu medzi Mohamedom V., zakladateľom tohto paláca, a kresťanským kráľom Pedrom I. Kastílskym.

Miestnosť tajomstiev je štvorcová miestnosť, zastrešená guľovou klenbou.

V tejto miestnosti sa deje niečo veľmi zvláštne a kuriózne, vďaka čomu je jednou z obľúbených atrakcií návštevníkov Alhambry, najmä pre tých najmenších.

Fenomén spočíva v tom, že ak jedna osoba stojí v jednom rohu miestnosti a druhá v opačnom rohu – obaja otočení k stene a čo najbližšie k nej – jedna z nich môže hovoriť veľmi potichu a druhá bude počuť správu dokonale, akoby stála hneď vedľa nej.

Vďaka tejto akustickej „hre“ dostala miestnosť svoje meno: **Izba tajomstiev**.

Palác známy ako Palác levov bol uvedený do prevádzky počas druhej vlády sultána Muhammada V., ktorá sa začala v roku 1362 a trvala do roku 1391. Počas tohto obdobia sa začala výstavba Paláca levov, ktorý susedil s palácom Comares, ktorý dal postaviť jeho otec, sultán Jusuf I.

Tento nový palác sa tiež nazýval *Rijádsky palác*, pretože sa predpokladá, že bol postavený na mieste starých záhrad Comares. Termín *Rijád* znamená „záhrada“.

Predpokladá sa, že pôvodný prístup do paláca bol cez juhovýchodný roh, z ulice Calle Real, a to zakriveným prístupom. V súčasnosti je kvôli kresťanským úpravám po dobytí Siene Muqarnas prístupná priamo z paláca Comares.

Sieň Muqarnas je pomenovaná podľa impozantnej muqarnasovej klenby, ktorá ju pôvodne zakrývala a ktorá sa takmer úplne zrútila v dôsledku vibrácií spôsobených výbuchom prachového skladu na Carrera del Darro v roku 1590.

Zvyšky tejto klenby sú stále viditeľné na jednej strane. Na opačnej strane sa nachádzajú pozostatky neskoršej kresťanskej klenby, v ktorej sa objavujú písmená „FY“, tradične spájané s Ferdinandom a Izabelou, hoci v skutočnosti zodpovedajú Filipovi V. a Izabele Farnese, ktorí Alhambru navštívili v roku 1729.

Predpokladá sa, že miestnosť mohla slúžiť ako predsieň alebo čakáreň pre hostí, ktorí sa zúčastňovali osláv, večierkov a recepcií sultána.

Rozľahlý priestor, dnes známy ako Jardines del Partal, vďačí za svoj názov Palacio del Pórtico, pomenovanému podľa svojej galérie s portikom.

Ide o najstarší zachovaný palác v monumentálnom komplexe, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Mohamedovi III. na začiatku 14. storočia.

Tento palác sa do istej miery podobá palácu Comares, hoci je starší: má obdĺžnikové nádvorie, centrálny bazén a portikus sa odráža vo vode ako zrkadlo. Jeho hlavným rozlišovacím znakom je prítomnosť bočnej veže, známej od 16. storočia ako Dámska veža, hoci sa nazývala aj Observatórium, keďže Mohamed III. bol veľkým fanúšikom astronómie. Veža má okná otočené do všetkých štyroch svetových strán, čo umožňuje nádherný výhľad.

Zaujímavosťou je, že tento palác bol v súkromnom vlastníctve až do 12. marca 1891, kedy jeho majiteľ, nemecký bankár a konzul Arthur Von Gwinner, postúpil budovu a okolité pozemky španielskemu štátu.

Von Gwinner bohužiaľ rozobral drevenú strechu vyhliadkovej plošiny a presunul ju do Berlína, kde je teraz vystavená v Pergamonskom múzeu ako jeden z vrcholov jeho zbierky islamského umenia.

Vedľa Partalského paláca, naľavo od Dámskej veže, sa nachádza niekoľko nasridských domov. Jeden z nich bol nazvaný Dom obrazov kvôli objavu temperových malieb na štuku zo 14. storočia na začiatku 20. storočia. Tieto vysoko cenné maľby sú vzácnym príkladom figuratívnej nástennej maľby z čias Nasridov a zobrazujú dvorské, lovecké a slávnostné scény.

Vzhľadom na ich význam a z dôvodov ochrany pamiatok nie sú tieto domy prístupné verejnosti.

Napravo od Partalského paláca, na valu múru, sa nachádza Partalské oratórium, ktorého výstavba sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. Prístup je cez malé schodisko, pretože je vyvýšené z úrovne zeme.

Jedným z pilierov islamu je modliť sa päťkrát denne otočeným smerom k Mekke. Oratórium slúžilo ako palatínska kaplnka, ktorá umožňovala obyvateľom neďalekého paláca plniť si túto náboženskú povinnosť.

Napriek svojej malej rozlohe (asi dvanásť metrov štvorcových) má oratórium malú predsieň a modlitebňu. Jeho interiér sa vyznačuje bohatou sadrokartónovou výzdobou s rastlinnými a geometrickými motívmi, ako aj nápismi z Koránu.

Keď vyjdete po schodoch hore, hneď pred vstupnými dverami nájdete mihráb na juhozápadnej stene, otočený k Mekke. Má polygonálny pôdorys, voussoirovaný podkovovitý oblúk a je pokrytý muqarnas kupolou.

Obzvlášť dôležitý je epigrafický nápis umiestnený na impostoch mihrabového oblúka, ktorý pozýva k modlitbe: „Poďte a modlite sa a nepatrte medzi nedbanlivých.“

K oratóriu je pripojený dom Atasia de Bracamonte, ktorý bol v roku 1550 darovaný bývalému panošovi správcovi Alhambry, grófovi z Tendilly.

Na najvyššej náhornej plošine v oblasti Partal sa nachádzajú archeologické pozostatky paláca Jusufa III. Tento palác postúpili katolícki monarchovia v júni 1492 prvému guvernérovi Alhambry, Donovi Íñigovi Lópezovi de Mendoza, druhému grófovi z Tendilly. Z tohto dôvodu je tiež známy ako Tendillov palác.

Dôvod, prečo je tento palác v ruinách, má svoj pôvod v nezhodách, ktoré vznikli v 18. storočí medzi potomkami grófa z Tendilly a Filipa V. Bourbonu. Po smrti arcivojvodu Karola II. Rakúskeho bez dedičov rodina Tendillovcov podporovala arcivojvodu Karola Rakúskeho namiesto Filipa Bourbonskeho. Po nástupe Filipa V. na trón boli prijaté odvetné opatrenia: v roku 1718 im bol odobratý starostovský úrad nad Alhambrou a neskôr aj nad palácom, ktorý bol rozobratý a jeho materiál predaný.

Niektoré z týchto materiálov sa znovu objavili v 20. storočí v súkromných zbierkach. Predpokladá sa, že z tohto paláca by mohla pochádzať takzvaná „šťastná dlaždica“, ktorá sa uchováva vo Valencijskom inštitúte Dona Juana v Madride.

Od roku 1740 sa na pozemku paláca nachádzali prenajaté zeleninové záhrady.

V roku 1929 túto oblasť získal späť španielsky štát a vrátil ju do vlastníctva Alhambry. Vďaka práci Leopolda Torresa Balbása, architekta a reštaurátora Alhambry, bol tento priestor vylepšený vytvorením archeologickej záhrady.

Palatínske mestské hradby mali pôvodne viac ako tridsať veží, z ktorých sa dodnes zachovalo len dvadsať. Spočiatku mali tieto veže čisto obrannú funkciu, hoci časom niektoré prijali aj obytné využitie.

Pri výjazde z Nasridských palácov, z oblasti Partal Alto, vedie dláždený chodník k Generalife. Táto trasa vedie pozdĺž múru, kde sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších veží komplexu, orámované záhradnou plochou s krásnym výhľadom na Albaicín a sady Generalife.

Jednou z najpozoruhodnejších veží je Veža vrcholov, ktorú postavil Mohamed II. a neskôr ju zrekonštruovali ďalší sultáni. Ľahko ho rozpoznateľne rozpoznáte podľa tehlových hradbových múrov v tvare pyramídy, odkiaľ môže pochádzať aj jeho názov. Iní autori sa však domnievajú, že názov pochádza z konzol, ktoré vyčnievajú z jeho horných rohov a ktoré držali machikulácie, obranné prvky umožňujúce čeliť útokom zhora.

Hlavnou funkciou veže bolo chrániť Arrabálsku bránu, ktorá sa nachádzala na jej základni a bola spojená s Cuesta del Rey Chico, čím sa uľahčoval prístup do štvrte Albaicín a starej stredovekej cesty, ktorá spájala Alhambru s Generalife.

V kresťanských časoch bola na posilnenie ochrany postavená vonkajšia bašta so stajňami, ktorú uzatvára nový vchod známy ako Železná brána.

Hoci sa veže bežne spájajú s výlučne vojenskou funkciou, je známe, že Torre de los Picos mala aj obytné využitie, o čom svedčí ornamentika v jej interiéri.

Torre de la Cautiva dostala postupom času rôzne názvy, ako napríklad Torre de la Ladrona alebo Torre de la Sultana, aj keď nakoniec zvíťazil ten najobľúbenejší: Torre de la Cautiva.

Tento názov nie je založený na overených historických faktoch, ale je skôr ovocím romantickej legendy, podľa ktorej bola Isabel de Solís uväznená v tejto veži. Neskôr konvertovala na islam pod menom Zoraida a stala sa Muley Hacénovou obľúbenou sultánkou. Táto situácia spôsobila napätie s Aixou, bývalou sultánkou a Boabdilovou matkou, keďže Zoraida – ktorej meno znamená „ranná hviezda“ – nahradila jej postavenie na dvore.

Výstavba tejto veže sa pripisuje sultánovi Jusufovi I., ktorý bol zodpovedný aj za palác Comares. Toto pripisovanie podporujú nápisy v hlavnej sále, dielo vezíra Ibn al-Yayyab, ktoré tohto sultána chvália.

V básňach vyrytých na stenách vezír opakovane používa tento výraz kal'ahurra, ktorý sa odvtedy používa na označenie opevnených palácov, ako je to aj v prípade tejto veže. Okrem obranných účelov sa vo vnútri veže nachádza bohato zdobený, autentický palác.

Čo sa týka výzdoby, hlavná sála sa vyznačuje soklom obloženým keramickými dlaždicami s geometrickými tvarmi v rôznych farbách. Medzi nimi vyniká fialová farba, ktorej výroba bola v tom čase obzvlášť náročná a drahá, preto bola vyhradená výlučne pre priestory veľkého významu.

Veža Infantov, rovnako ako Veža zajatcov, vďačí za svoje meno legende.

Toto je legenda o troch princeznách Zaide, Zoraide a Zorahaide, ktoré žili v tejto veži, príbeh, ktorý zhromaždil Washington Irving vo svojich slávnych *Príbehoch z Alhambry*.

Výstavba tejto palácovej veže, alebo *qalahurry*, sa pripisuje sultánovi Muhammadovi VII., ktorý vládol v rokoch 1392 až 1408. Preto je to jedna z posledných veží postavených dynastiou Nasridovcov.

Táto okolnosť sa odráža aj vo vnútornej výzdobe, ktorá vykazuje známky istého úpadku v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami väčšej umeleckej nádhery.

Na konci Paseo de las Torres, v najvýchodnejšej časti severnej steny, sa nachádzajú pozostatky valcovej veže: Torre del Cabo de Carrera.

Táto veža bola prakticky zničená v dôsledku výbuchov, ktoré v roku 1812 vykonali Napoleonove vojská počas ústupu z Alhambry.

Predpokladá sa, že bol postavený alebo prestavaný na príkaz katolíckych panovníkov v roku 1502, čo potvrdzuje dnes už stratený nápis.

Jeho názov pochádza z jeho polohy na konci ulice Calle Mayor v Alhambre, ktorá označuje hranicu alebo „cap de carrera“ uvedenej cesty.

Palác Karola V. so svojimi šesťdesiattri metrami na šírku a sedemnásť metrami na výšku sleduje proporcie klasickej architektúry, a preto je horizontálne rozdelený na dve úrovne s jasne odlišnou architektúrou a výzdobou.

Na výzdobu fasád boli použité tri druhy kameňa: sivý, kompaktný vápenec zo Sierry Elviry, biely mramor z Macaelu a zelený serpentín z Barranco de San Juan.

Vonkajšia výzdoba vyzdvihuje obraz cisára Karola V. a zdôrazňuje jeho cnosti prostredníctvom mytologických a historických odkazov.

Najpozoruhodnejšie fasády sú tie na južnej a západnej strane, obe navrhnuté ako triumfálne oblúky. Hlavný portál sa nachádza na západnej strane, kde sú hlavné dvere korunované okrídlenými víťazstvami. Na oboch stranách sú dvoje malé dvierka, nad ktorými sú medailóny s postavami vojakov na koňoch v bojovej polohe.

Na podstavcoch stĺpov sú symetricky zdvojené reliéfy. Centrálne reliéfy symbolizujú Mier: zobrazujú dve ženy sediace na kope zbraní, nesúce olivové ratolesti a podopierajúce Herkulove stĺpy, svetovú sféru s cisárskou korunou a mottom *PLUS ULTRA*, zatiaľ čo cherubíni spaľujú vojnové delostrelectvo.

Bočné reliéfy zobrazujú vojnové scény, ako napríklad bitku pri Pavii, kde Karol V. porazil francúzskeho kráľa Františka I.

Na vrchole sú balkóny lemované medailónmi zobrazujúcimi dva z dvanástich Herkulových diel: jeden zabíja Nemejského leva a druhý čelí krétskemu býkovi. V centrálnom medailóne sa nachádza erb Španielska.

V spodnej časti paláca vynikajú rustikálne kvádrové dosky, ktoré majú vyjadrovať pocit solídnosti. Nad nimi sú bronzové kruhy držané zvieracími postavami, ako sú levy – symboly moci a ochrany – a v rohoch dvojité orly, ktoré narážajú na cisársku moc a heraldický znak cisára: dvojhlavý orol Karola I. Španielskeho a V. Nemeckého.

Cisár Karol I. Španielsky a V. Svätej rímskej ríše, vnuk katolíckych panovníkov a syn Jana I. Kastílskeho a Filipa Krásneho, navštívil Granadu v lete 1526 po svadbe s Izabelou Portugalskou v Seville, aby tam strávil svadobnú cestu.

Po príchode bol cisár uchvátený čarom mesta a Alhambry a rozhodol sa postaviť nový palác v palatínskom meste. Tento palác by bol známy ako Nový kráľovský dom, na rozdiel od Nasridských palácov, ktoré boli odvtedy známe ako Starý kráľovský dom.

Diela boli zadané toledskému architektovi a maliarovi Pedrovi Machucovi, o ktorom sa hovorí, že bol Michelangelovým žiakom, čo by vysvetľovalo jeho hlboké znalosti klasickej renesancie.

Machuca navrhol monumentálny palác v renesančnom štýle so štvorcovým pôdorysom a kruhom integrovaným do interiéru, inšpirovaný pamiatkami klasickej antiky.

Výstavba sa začala v roku 1527 a bola z veľkej časti financovaná z poct, ktoré museli Moriskovia platiť, aby mohli naďalej žiť v Granade a zachovať si svoje zvyky a rituály.

V roku 1550 zomrel Pedro Machuca bez toho, aby dokončil palác. Bol to jeho syn Luis, kto v projekte pokračoval, ale po jeho smrti sa práce na istý čas zastavili. Obnovené boli v roku 1572 za vlády Filipa II. a zverené Juanovi de Oreovi na odporúčanie Juana de Herreru, architekta kláštora El Escorial. Avšak kvôli nedostatku zdrojov spôsobenému vojnou v Alpujarrase sa nedosiahol žiadny významný pokrok.

Až v 20. storočí bola výstavba paláca dokončená. Najprv pod vedením architekta a reštaurátora Leopolda Torresa Balbása a nakoniec v roku 1958 Franciscom Prietom Morenom.

Palác Karola V. bol koncipovaný ako symbol univerzálneho mieru, odrážajúci politické ašpirácie cisára. Karol V. však nikdy osobne nevidel palác, ktorý nariadil postaviť.

Múzeum Alhambra sa nachádza na prízemí paláca Karola V. a je rozdelené do siedmich miestností venovaných hispánsko-moslimskej kultúre a umeniu.

Nachádza sa v nej najkrajšia existujúca zbierka nasridského umenia, ktorá sa skladá z diel nájdených pri vykopávkach a reštaurovaniach vykonaných v samotnej Alhambre v priebehu času.

Medzi vystavenými dielami sú omietky, stĺpy, tesárske výrobky, keramika rôznych štýlov – napríklad slávna Váza s gazelami – kópia lampy z Veľkej mešity v Alhambre, ako aj náhrobné kamene, mince a ďalšie predmety s veľkou historickou hodnotou.

Táto zbierka je ideálnym doplnkom k návšteve monumentálneho komplexu, pretože poskytuje lepšie pochopenie každodenného života a kultúry počas obdobia Nasridov.

Vstup do múzea je bezplatný, hoci je dôležité poznamenať, že v pondelok je zatvorené.

Keď Pedro Machuca navrhol palác Karola V., použil geometrické tvary so silnou renesančnou symbolikou: štvorec predstavoval pozemský svet, vnútorný kruh symbolizoval božstvo a stvorenie a osemuholník – vyhradený pre kaplnku – spojil tieto dva svety.

Po vstupe do paláca sa ocitneme na impozantnom kruhovom nádvorí s portikom, ktoré je vzhľadom na exteriér vyvýšené. Toto nádvorie je obklopené dvoma nad sebou uskladnenými galériami, obe s tridsiatimi dvoma stĺpmi. Stĺpy na prízemí sú dórsko-toskánskeho rádu a na hornom poschodí iónskeho rádu.

Stĺpy boli vyrobené z pudingového alebo mandľového kameňa z granadského mesta El Turro. Tento materiál bol zvolený, pretože bol ekonomickejší ako mramor pôvodne plánovaný v návrhu.

Dolná galéria má prstencovú klenbu, ktorá bola pravdepodobne určená na výzdobu freskovými maľbami. Horná galéria má zase drevený kazetový strop.

Vlys, ktorý vedie okolo nádvoria, obsahuje *burokranios*, znázornenia volských lebiek, dekoratívny motív s koreňmi v starovekom Grécku a Ríme, kde sa používali vo vlysoch a hrobkách spojených s rituálnymi obetami.

Dve poschodia nádvoria sú spojené dvoma schodiskami: jedným na severnej strane, postaveným v 17. storočí, a druhým, tiež na severe, ktoré navrhol v 20. storočí architekt Francisco Prieto Moreno, ktorý sa venuje pamiatke Alhambry.

Hoci palác nikdy nebol využívaný ako kráľovská rezidencia, v súčasnosti v ňom sídlia dve dôležité múzeá: Múzeum výtvarného umenia na hornom poschodí s vynikajúcou zbierkou granadských malieb a sôch z 15. až 20. storočia a Múzeum Alhambra na prízemí, do ktorého sa vstupuje cez západnú vstupnú halu.

Okrem múzejnej funkcie sa centrálne nádvorie môže pochváliť výnimočnou akustikou, vďaka čomu je ideálnym miestom pre koncerty a divadelné predstavenia, najmä počas Medzinárodného hudobného a tanečného festivalu v Granade.

Na ulici Calle Real, na mieste susediacom so súčasným kostolom Santa María de la Alhambra, sa nachádza mešita The Bath.

Tento kúpeľ bol postavený za vlády sultána Muhammada III. a financovaný jizya, daň vyberaná kresťanom za výsadbu pôdy na hranici.

Použitie hammam Kúpanie bolo nevyhnutnou súčasťou každodenného života islamského mesta a Alhambra nebola výnimkou. Vďaka svojej blízkosti mešity slúžil tento kúpeľ kľúčovej náboženskej funkcii: umožňoval umývanie alebo očistné rituály pred modlitbou.

Jeho funkcia však nebola výlučne náboženská. Hammam slúžil aj ako miesto osobnej hygieny a bol dôležitým miestom spoločenských stretnutí.

Jeho používanie bolo regulované rozvrhmi, pričom muži ho používali ráno a ženy popoludní.

Moslimské kúpele, inšpirované rímskymi kúpeľmi, mali rovnaké usporiadanie komôr, hoci boli menšie a fungovali pomocou pary, na rozdiel od rímskych kúpeľov, ktoré boli ponorné.

Kúpeľňa pozostávala zo štyroch hlavných priestorov: oddychovej miestnosti alebo šatne, studenej alebo teplej miestnosti, horúcej miestnosti a k horúcej miestnosti pripojenej kotolne.

Použitý vykurovací systém bol hypokaust, podzemný vykurovací systém, ktorý ohrieval zem pomocou horúceho vzduchu generovaného pecou a distribuovaného cez komoru pod vozovkou.

Súčasný Parador de Turismo bol pôvodne kláštor San Francisco, postavený v roku 1494 na mieste starého paláca Nasridov, ktorý podľa tradície patril moslimskému princovi.

Po dobytí Granady katolícki panovníci postúpili tento priestor, aby založili prvý františkánsky kláštor v meste, čím splnili sľub daný patriarchovi z Assisi roky pred dobytím.

Postupom času sa toto miesto stalo prvým pohrebiskom katolíckych panovníkov. Mesiac a pol pred svojou smrťou v Medina del Campo v roku 1504 kráľovná Izabela vo svojom závete zanechala želanie byť pochovaná v tomto kláštore, oblečená vo františkánskom habite. V roku 1516 bol vedľa neho pochovaný kráľ Ferdinand.

Obaja tam zostali pochovaní až do roku 1521, kedy ich vnuk, cisár Karol V., nariadil preniesť ich pozostatky do Kráľovskej kaplnky v Granade, kde teraz odpočívajú spolu s Jánom I. Kastílskym, Filipom Krásnym a princom Miguelom de Paz.

Dnes je možné navštíviť toto prvé pohrebisko vstupom na nádvorie Paradoru. Pod kupolou muqarnas sú zachované pôvodné náhrobné kamene oboch panovníkov.

Od júna 1945 sa v tejto budove nachádza Parador de San Francisco, luxusné turistické ubytovanie, ktoré vlastní a prevádzkuje španielsky štát.

Slovo „medina“, ktoré v arabčine znamená „mesto“, označovalo najvyššiu časť kopca Sabika v Alhambre.

Táto medina bola domovom intenzívnej dennej činnosti, pretože to bola oblasť, kde sa sústreďovali obchody a obyvateľstvo, ktoré umožňovali život nasridského dvora v palatínskom meste.

Vyrábali sa tam textílie, keramika, chlieb, sklo a dokonca aj mince. Okrem bývania pre robotníkov sa tu nachádzali aj dôležité verejné budovy, ako sú kúpele, mešity, trhy, cisterny, pece, silá a dielne.

Pre správne fungovanie tohto miniatúrneho mesta mala Alhambra vlastný systém legislatívy, správy a výberu daní.

Dnes zostalo len niekoľko pozostatkov pôvodnej nasridskej mediny. K jej zhoršeniu prispela premena oblasti kresťanskými osadníkmi po dobytí a následne aj výbuchy pušného prachu spôsobené Napoleonovými vojskami počas ústupu.

V polovici 20. storočia sa uskutočnil archeologický program rehabilitácie a adaptácie tejto oblasti. V dôsledku toho bol pozdĺž starej stredovekej ulice vybudovaný aj upravený chodník, ktorý dnes spája Generalife.

V kráľovskej medine, pripojenej k južnej stene, sa nachádzajú pozostatky takzvaného paláca Abencerrajovcov, čo je kastiľský názov rodiny Banu Sarrayovcov, šľachtického rodu severoafrického pôvodu patriaceho k nasridskému dvoru.

Pozostatky, ktoré možno vidieť dnes, sú výsledkom vykopávok, ktoré sa začali v 30. rokoch 20. storočia, keďže miesto bolo predtým vážne poškodené, najmä v dôsledku výbuchov spôsobených Napoleonovými vojskami počas ich ústupu.

Vďaka týmto archeologickým vykopávkam bolo možné potvrdiť význam tejto rodiny na dvore Nasridovcov, a to nielen kvôli veľkosti paláca, ale aj kvôli jeho privilegovanej polohe: v hornej časti mediny, priamo na hlavnej mestskej osi Alhambry.

Brána spravodlivosti, v arabčine známa ako Báb aš-Šaría, je jednou zo štyroch vonkajších brán palatínskeho mesta Alhambra. Ako vonkajší vstup slúžil dôležitej obrannej funkcii, ako je vidieť na jeho dvojito zalomenej štruktúre a strmom svahu terénu.

Jeho výstavba, integrovaná do veže pripevnenej k južnej stene, sa pripisuje sultánovi Jusufovi I. v roku 1348.

Dvere majú dva špicaté podkovovité oblúky. Medzi nimi sa nachádza otvorená plocha, známa ako buhedera, z ktorej bolo možné v prípade útoku brániť vchod hádzaním materiálov z terasy.

Okrem strategickej hodnoty má táto brána v islamskom kontexte silný symbolický význam. Obzvlášť vynikajú dva dekoratívne prvky: ruka a kľúč.

Ruka predstavuje päť pilierov islamu a symbolizuje ochranu a pohostinnosť. Kľúčom je, zo svojej strany, symbol viery. Ich spoločná prítomnosť by sa dala interpretovať ako alegória duchovnej a pozemskej moci.

Populárna legenda hovorí, že ak sa jedného dňa ruka a kľúč dotknú, bude to znamenať pád Alhambry... a s ním aj koniec sveta, pretože by to znamenalo stratu jej nádhery.

Tieto islamské symboly kontrastujú s ďalším kresťanským doplnkom: gotickou sochou Panny Márie s dieťaťom, dielom Ruberta Alemána, umiestnenou vo výklenku nad vnútorným oblúkom na príkaz katolíckych panovníkov po dobytí Granady.

Puerta de los Carros nezodpovedá pôvodnému otvoru v nasridskej stene. Bol otvorený medzi rokmi 1526 a 1536 s veľmi špecifickým funkčným účelom: umožniť prístup k vozom prepravujúcim materiál a stĺpy na stavbu paláca Karola V.

Dnes tieto dvere stále slúžia praktickému účelu. Ide o bezplatnú pešiu prístupovú bránu do komplexu, ktorá umožňuje voľný vstup do paláca Karola V. a múzeí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Okrem toho je to jediná brána otvorená pre autorizované vozidlá vrátane hostí hotelov nachádzajúcich sa v komplexe Alhambra, taxíkov, špeciálnych služieb, zdravotníckeho personálu a vozidiel údržby.

Palatinské mesto Alhambra bolo obklopené rozsiahlym múrom so štyrmi hlavnými prístupovými bránami zvonku. Aby sa zabezpečila ich obrana, tieto brány mali charakteristický zakrivený tvar, čo sťažovalo potenciálnym útočníkom postup a uľahčovalo prepadnutia zvnútra.

Brána siedmich poschodí, ktorá sa nachádza v južnej stene, je jedným z týchto vchodov. V časoch Nasridov bol známy ako Bib al-Gudur alebo „Puerta de los Pozos“ kvôli blízkej existencii síl alebo žalárov, pravdepodobne používaných ako väznice.

Jeho súčasný názov pochádza z všeobecného presvedčenia, že pod ním sa nachádza sedem úrovní alebo poschodí. Hoci boli zdokumentované iba dva, táto viera podnietila vznik viacerých legiend a príbehov, ako napríklad príbeh Washingtona Irvinga „Legenda o odkaze Maura“, ktorý spomína poklad ukrytý v tajných pivniciach veže.

Traduje sa, že toto bola posledná brána, ktorú použil Boabdil a jeho sprievod, keď 2. januára 1492 smerovali do Vega de Granada, aby odovzdali kľúče od kráľovstva katolíckym panovníkom. Rovnako tak práve cez túto bránu vstúpili prvé kresťanské vojská bez odporu.

Brána, ktorú vidíme dnes, je rekonštrukcia, pretože originál bol z veľkej časti zničený výbuchom Napoleonových vojsk počas ich ústupu v roku 1812.

Puerta del Vino bol hlavným vstupom do Mediny v Alhambre. Jeho výstavba sa pripisuje sultánovi Muhammadovi III. na začiatku 14. storočia, hoci jeho dvere neskôr prerobil Muhammad V.

Názov „Vínna brána“ nepochádza z obdobia Nasridovcov, ale z kresťanskej éry, ktorá sa začala v roku 1556, keď si obyvatelia Alhambry mohli na tomto mieste kupovať víno bez dane.

Keďže ide o vnútornú bránu, jej usporiadanie je rovné a priame, na rozdiel od vonkajších brán, ako je Brána spravodlivosti alebo Brána zbraní, ktoré boli navrhnuté so zalomením pre zlepšenie obrany.

Hoci neslúžila primárnym obranným funkciám, mala vo vnútri lavičky pre vojakov zodpovedných za kontrolu prístupu, ako aj miestnosť na poschodí, ktorá slúžila ako ubytovanie a oddychové priestory stráží.

Západná fasáda, otočená k Alcazabe, slúžila ako vstup. Nad prekladom podkovovitého oblúka sa nachádza symbol kľúča, slávnostný symbol privítania a dynastie Nasridovcov.

Na východnej fasáde, ktorá je otočená k palácu Karola V., sú obzvlášť pozoruhodné oblúkové španely zdobené dlaždicami vyrobenými technikou suchého lana, ktoré ponúkajú krásny príklad hispánsko-moslimského dekoratívneho umenia.

Počas dynastie Nasridovcov sa na mieste, kde dnes stojí kostol Santa María de la Alhambra, nachádzala mešita Aljama alebo Veľká mešita Alhambry, ktorú začiatkom 14. storočia postavil sultán Mohamed III.

Po dobytí Granady 2. januára 1492 bola mešita požehnaná pre kresťanské bohoslužby a slúžila sa v nej prvá omša. Rozhodnutím katolíckych panovníkov bol vysvätený pod patronátom svätej Márie a bolo tam zriadené prvé arcibiskupské sídlo.

Koncom 16. storočia bola stará mešita v havarijnom stave, čo viedlo k jej zbúraniu a výstavbe nového kresťanského chrámu, ktorý bol dokončený v roku 1618.

Z islamskej budovy nezostali takmer žiadne zvyšky. Najvýznamnejším zachovaným predmetom je bronzová lampa s epigrafickým nápisom datovaným rokom 1305, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Národnom archeologickom múzeu v Madride. Repliku tejto lampy si môžete pozrieť v múzeu Alhambra v paláci Karola V.

Kostol Santa María de la Alhambra má jednoduchý pôdorys s jednou loďou a tromi bočnými kaplnkami na každej strane. Vnútri vyniká hlavný obraz: Panna Mária Angustiánska, dielo Torcuata Ruiza del Perala z 18. storočia.

Tento obraz, známy aj ako Panna Mária Milosrdná, je jediný, ktorý sa v Granade nosí v procesii každú Bielu sobotu, ak to počasie dovolí. Robí tak na nádhernom tróne, ktorý v reliéfnom striebre napodobňuje oblúky symbolického Patio de los Leones.

Zaujímavosťou je, že členom tohto bratstva bol aj granadský básnik Federico García Lorca.

Pred súčasným Parador de Turismo a smerom na východ sa nachádzajú pozostatky stredovekej garbiarne alebo byvolej farmy, zariadenia určeného na spracovanie koží: ich čistenie, činenie a farbenie. Toto bola bežná činnosť v celom al-Andaluse.

Garbiareň v Alhambre je v porovnaní s podobnými garbiarňami v severnej Afrike malá. Treba však vziať do úvahy, že jeho funkcia bola výlučne určená na pokrytie potrieb nasridského dvora.

Malo osem malých bazénov rôznych veľkostí, obdĺžnikových aj kruhových, kde sa skladovalo vápno a farbivá používané pri činení koží.

Táto činnosť si vyžadovala dostatok vody, a preto sa garbiareň nachádzala vedľa rieky Acequia Real, čím sa využíval jej neustály tok. Jeho existencia je tiež znakom veľkého množstva vody dostupného v tejto oblasti Alhambry.

Vodárenská veža je impozantná stavba nachádzajúca sa v juhozápadnom rohu múru Alhambry, neďaleko súčasného hlavného vchodu z pokladne. Hoci slúžil obranným funkciám, jeho najdôležitejšou úlohou bolo chrániť vstup do Acequia Real, odtiaľ pochádza aj jeho názov.

Zavlažovacia priekopa sa po prekročení akvaduktu dostala do palatínskeho mesta a ohraničovala severnú stranu veže, aby zásobovala vodou celú Alhambru.

Veža, ktorú vidíme dnes, je výsledkom dôkladnej rekonštrukcie. Počas ústupu Napoleonových vojsk v roku 1812 utrpel vážne škody spôsobené výbuchmi pušného prachu a do polovice 20. storočia bol zredukovaný takmer na svoje pevné základy.

Táto veža bola nevyhnutná, pretože umožňovala vstup vody – a teda aj života – do palatínskeho mesta. Pôvodne na vrchu Sabika chýbali prirodzené zdroje vody, čo predstavovalo pre Nasridov značnú výzvu.

Z tohto dôvodu sultán Muhammad I. nariadil rozsiahly projekt hydrotechniky: výstavbu takzvanej Sultánovej priekopy. Táto zavlažovacia priekopa zachytáva vodu z rieky Darro, ktorá je vzdialená asi šesť kilometrov a nachádza sa vo vyššej nadmorskej výške, pričom využíva svah na odvádzanie vody gravitáciou.

Infraštruktúra zahŕňala akumulačnú hrádzu, vodné koleso poháňané zvieratami a tehlový kanál – acequia – ktorý vedie pod zemou cez hory a vstupuje do hornej časti Generalife.

Aby prekonali strmý svah medzi Cerro del Sol (Generalife) a kopcom Sabika (Alhambra), inžinieri postavili akvadukt, kľúčový projekt na zabezpečenie zásobovania vodou celého monumentálneho komplexu.